Tento článek byl publikován magazínem Armádní noviny 15. prosince 2015.
Na On War | On Peace je přetiskován se svolením.

Na začiatku júla 2014 som v článku Slovenské prešľapovanie na mieste, ktorý bol uverejnený internetovým magazínom Armádní noviny napísal:

V júni roku 2013 vydalo Ministerstvo obrany SR Bielu knihu o obrane. Kým príprava toho istého materiálu trvala Prahe približne rok, Bratislava potrebovala tri roky. Ak by bol výsledok adekvátny dĺžke prípravy, potom by to bolo pochopiteľné. Bohužiaľ, to tak nie je.

Za týmto tvrdením si aj po necelom pol roku stále stojím a som o ňom čím ďalej tým viac presvedčený. Dôvodov je viac a cítim, že je potrebné o nich hovoriť, inak myšlienka Bielej knihy umrie.

Druhá kapitola Bielej knihy o obrane (ďalej iba BKO) s názvom „Bezpečnostné prostredie a výzvy“ prináša niekoľko tvrdení, ktoré sú vo svojej podstate správne a platné, no realita a ďalšie kapitoly BKO sa tvária, že sa ich to netýka. Dobrým príkladom je podkapitola „Bezpečnostné prostredie Slovenskej republiky“ kde sa v bodoch 54 až 57 okrem iného píše.

54) Slovenská republika je svojou geografickou polohou i historickými, kultúrnymi, politickými a ekonomickými väzbami súčasťou euroatlantického priestoru. Hrozby pre euroatlantický priestor (NATO a EÚ) sú považované na základe princípu nedeliteľnosti bezpečnosti aj za hrozby pre Slovenskú republiku.

55) Pravdepodobnosť vzniku rozsiahleho konvenčného ozbrojeného konfliktu v euroatlantickom priestore v predvídateľnej budúcnosti je nízka, úplne ho však vylúčiť nemožno.

56) Vyššiu mieru vojenského ohrozenia Slovenskej republiky v nasledujúcom období predstavujú štáty nerešpektujúce normy medzinárodného práva a realizujúce agresívnu zahraničnú politiku, ktoré zároveň vyvíjajú zbrane hromadného ničenia a raketové technológie schopné zasiahnuť územie Slovenskej republiky a jej spojencov.

57) Pravdepodobné je pretrvávanie a vznik nových lokálnych konfliktov vojenského i nevojenského charakteru mimo euroatlantického priestoru, pričom nemožno vylúčiť ani ich eskaláciu do regionálneho rozsahu.

Ak si to zoradíme podľa miery pravdepodobnosti, potom dostaneme následovné poradie:

1. je vysoko pravdepodobné, že aj naďalej budú vznikať konflikty nízkej intenzity a lokálneho a regionálneho rozsahu;
2. je možné i značne pravdepodobné, že bezpečnosť SR bude ohrozená štátnymi aktérmi, ktorí nerešpektují normy medzinárodného práva a realizujúce agresívnu zahraničnú politiku;
3. je málo pravdepodobné, no nemožno to vylúčiť, že euroatlantický priestor bude zatiahnutý do rozsiahleho konvenčného ozbrojeného konfliktu.

Pri budovaní obrany SR nie je možné sa pozerať na tento zoznam a prideliť prioritu podľa miery pravdepodobnosti. Priorita musí byť pridelená podľa miery ohrozenia štátnej suverenity Slovenskej republiky. A v tomto prípade je potrebné ísť od posledného, tretieho, bodu smerom nahor.

Musíme sa sústrediť na podniknutie takých krokov, ktoré najprv posilnia obranu celistvosti územia SR v prípade rozsiahleho konvenčného konfliktu vysokej intenzity a až následne sa budú zameriavať na eliminovanie hrozieb zo strany neštátnych aktérov v konfliktoch nízkej intenzity. Bez toho, aby som chcel vyvolávať nejaké xenofóbne nálady alebo zbytočnú paniku, uvediem jeden príklad v súvislosti s geografickým a politickým umiestnením Slovenska a hrozbami pre celistvosť nášho územia.

Slovenská republika v súčasnosti zdieľa hranicu s piatimi štátmi, z ktorých tri sú členskými štátmi NATO. Poľsko, Maďarsko a Česká republika. Dvomi ne-členskými štátmi sú Rakúsko na juhozápade a Ukrajina na východe. Najpravdepodobnejšou osou ohrozenia je teda os z východu na západ. Ukrajina je od zmeny režimu všetkým iným než stabilným štátom a, po de-facto ruskom anektovaní Krymu a východnej Ukrajiny, s dosť malou nádejou na prežitie v tej podobe, v akej sme ju poznali od rozpadu ZSSR. Či sa ruské chúťky zastavia na Ukrajine, vie asi iba Vladimír Putin. Každopádne ani Rusko a ani Ukrajina nie sú členskými štátmi NATO a je potrebné sa na nich pozerať ako na možné ohrozenie.

Vladimír Putin na začiatku septembra vyhlásil, že ruské jednotky sa dokážu dostať do Kyjeva, Rigy, Tallinnu, Vilniusu, Varšavy alebo Bukurešti za dva dni. Z ruského územia je to do Kyjeva 210 kilometrov, do Bratislavy iba o tisíc viac, ale ako nám dokázali operácie nemeckého Wehrmachtu za 2. svetovej vojny, tisíc kilometrov dokáže moderná armáda prekročiť za niekoľko málo dní. Povedzme za dva týždne. Toľko času bude mať naša armada, aby sa dokázala pripraviť na obranu nášho územia. Michal Uher vo svojom článku Rusko vs. Česká republika na stránkach magazínu Armádní Noviny napísal.

Po pádu Kyjeva, hlavního města se dá předpokládat, že odpor na Ukrajině by byl jen sporadický a nekoordinovaný. Jelikož Slovensko také nedisponuje velikou armádou, dá se očekávat obsazení Slovenska během dvou týdnů. Za předpokladu, že postupujícím ruským silám postačí zásobování a doplňování mužstva.

Zde už se pozice Ruska komplikuje. Slovensko je členem NATO, takže pravděpodobně dojde k vybudování obranného postavení ve spolupráci se zeměmi NATO. Taková protiakce může ruský postup zastavit nebo minimálně výrazně zpomalit.

Otázkou zostáva, ako veľmi by dokázali slovenské ozbrojené sily spomaliť postup vojsk útočníka. BKO sa k nasadeniu ozbrojených síl v rámci obrany SR vyjadruje veľmi neurčito a nejasne.

V prípade obrany Slovenskej republiky pred vojenským ohrozením budú, na základe v mieri nepretržite zabezpečovanej a zdokonaľovanej operačnej prípravy územia, vrátane podpory poskytovanej spojeneckým jednotkám na našom území, vytvorené podmienky pre strategickú, operačnú i taktickú výhodu najmä pre rýchle rozvinutie a efektívne pôsobenie OS SR, ako aj ozbrojených síl spojencov proti agresorovi.

Než prejdem k ďalším článkom BKO, ktoré sa týkajú tejto témy, rád by som sa tu zastavil. Rád by som tu upriamil pozornosť na dva kľúčové fakty. Prvým je „v mieri nepretržite zabezpečovanej a zdokonaľovanej operačnej príprave územia”. V rámci materiálov dostupných na stránke MO SR a ani v dvoch kľúčových zákonoch – o ozbrojených silách SR a o obrane SR – sa mi nepodarilo nájsť definíciu operačnej prípravy územia. Pomohol som si teda definíciou dostupnou na stránke českého ministerstva obrany.

Operační přípravou státního území je souhrn opatření vojenského, ekonomického a obranného charakteru, která se plánují a uskutečňují v míru, za stavu ohrožení státu nebo za válečného stavu s cílem vytvořit na území státu nezbytné podmínky pro splnění úkolů ozbrojených sil a zabezpečení potřeb obyvatelstva.

Pod súhrnom opatrení obranného charakteru je podľa môjho názoru možné nájsť aj prípravu a budovanie obranných stavieb a zátarasov pre obmedzenie pohybu vojsk agresora. Rovnako je možné do tejto kategórie zahrnúť aj vojenské využitie terénu a terénnych prvkov pre obranné účely. Michal Uher v svojom článku už túto otázku okrajovo predniesol.

Pokud se zužitkují zkušenosti z osvobozovacích bojů v roce 1944, tak to pro Rusko rozhodně nebude procházka růžovou zahradou. Využití terénu (Tatry) na Slovensku při obraně by se velice kladně projevilo na zpomalení postupu.

Ostatně, přímý postup přes Slovensko, přes Východní Karpaty a Tatry je pouze teoretický. Při teoretickém válečném scénáři Rusko pro útok využije pravděpodobně rovinný terén v Polsku nebo Maďarsku. Avšak i přes Maďarsko musí ruská vojska překonat Východní Karpaty.

Rovnako tak som túto tému otvoril aj vo svojom článku Rusko vs. Visegrád, kde bolo zmienené, že práve členitosť terénu na Slovenku by hrala v náš prospech pri obrane nášho územia. Ale iba za predpokladu, že by útočiace vojská postupujúce v prvej vlne mali za cieľ dostať sa čo najďalej na západ. Pre takto rýchly postup je totiž podstatne výhodnejší terén v Maďarsku alebo v Poľsku, ktorý predkladá podstatne menej prekážok ako ten na Slovensku. Pokiaľ by ich cieľom bola okupácia územia Slovenska, potom sa naše nádeje zmenšujú, no nemiznú úplne.

Aj keď terén v tomto prípade hrá hlavnú úlohu, nie je možné zabudnúť na význam obranných stavieb a opevnení. Predstava, že by Slovensko bolo schopné ubrániť sa vlastnými silami patrí skôr do oblasti sci-fi. Jedinou reálnou úlohou slovenských ozbrojených síl je spomaliť postup jednotiek protivníka natoľko, aby nás jednotky ostatných štátov NATO mohli podporiť, zastaviť postup útočníka a zatlačiť ho mimo nášho územia. Pre splnenie tejto úlohy sú obranné stavby a ich vhodné využitie ideálnym prostriedkom.

Nehovoríme tu o slovenskej verzii Maginotovej línie alebo o opevnení na Československo-nemeckom pohraničí z medzivojnového obdobia. Jedná sa o také stavby, ktoré by nasmerovali postup útočiacich jednotiek do takých oblastí, kde by ich početná prevaha bola eliminovaná a kde by mohli byť jednoduchšie zastavené alebo ich postup aspoň výrazne spomalený. Ak veríme, že doktrinálne princípy sa s technologickým pokrokom menia iba minimálne, potom si z bitky o Termopyly môžeme vziať príklad a použiť ho s podobným výsledkom.

Druhý postreh sa týka zmienky o spoločnej príprave a postupe s jednotkami spojencov v prípade napadnutia. Ak ma pamäť neklame, tak si dokážem vybaviť iba niekoľko málo spoločných cvičení jednotiek OS SR s jednotkami AČR prípadne maďarskými jednotkami. O spoločných cvičeniach s poľskými vojakmi som tuším ani nepočul. O nemeckých, belgických, francúzskych alebo britských jednotkách ani nehovorím. Čo sa jednotiek USA týka tak správy o cvičeniach s jednotkami Národnej Gardy americkej armády (US Army National Guard, ďalej len ARNG) sa z času na čas objavia v médiách.

Keď bola spustená iniciatíva známa pod názvom Operation Atlantic Resolve, jednotky americkej armády, ktoré majú základňu v Európe cvičili v Poľsku, Estónsku, Litve, Lotyšsku, Rumunsku a Bulharsku. O Slovensku ako keby ani nevedeli. Pritom im máme čo ponúknuť – výcvikový priestor Lešť. Pre našich vojakov by išlo o získavanie cenných skúseností a pre cvičiacich zahraničných vojakov zasa možnosť zoznámiť sa s novým prostredím a získať kontakty. Ak by totiž došlo k napadnutiu Slovenska, potom by to boli práve americkí výsadkári zo základní v Taliansku a Nemecku, ktorí by nám boli vyslaní na pomoc. Problém v tomto prípade sa skladá z dvoch častí. Tou prvou je prístup vládnej administratívy, ktorý sa nás snaží silou-mocou presvedčiť, že z východu nám žiadne nebezpečenstvo nehrozí (a vlastne ani nikdy nehrozilo). Tou druhou časťou je fakt, že až kým prešovský prápor ISTAR nedosiahne stav, keď bude schopný operačného nasadenia, dovtedy slovenské ozbrojené sily nebudú mať jednotku porovnateľnú s prápormi amerických výsadkárov z 173. výsadkového brigádneho uskupenia. Ale to je téma, ktorá si zaslúži samostatnú úvahu a analýzu.

Záver tohto článku je bohužiaľ pesimistický. Pohľad, ktorý prináša BKO na obranu územia Slovenskej republiky je veľmi nejasný, nekonkrétny a povrchný. Neponúka prístup k problematike obrany štátneho územia a celistvosti, ktorému by bolo možné veriť, že má nádej na úspech.