Pôvodne v skrátenej podobe uverejnené na portále HistoryWeb.sk

Už vieme, že spoločenské vedy majú dlhú tradíciu v napomáhaní vojenskému úsiliu, ale toto napomáhanie je zvyčajne umiestnené v bezpečí domovskej krajiny, výnimočne v tyle, v podobe podieľaní sa na výskume, vývoji či nejakom type analytickej práce. Spoločenskí vedci nebývajú nasadzovaní priamo do bojových zón. To sa zmenilo vo februári 2007.

Členka HTS Dr. AnnaMaria Cardinalli. Foto: US Army

Stalo sa tak v rámci programu Human Terrain System (ďalej len HTS), ktorý spadá priamo pod vojsko Spojených štátov. Ten pozostával zo zasadzovania spoločenských vedcov, zväčša antropológov a príbuzných odborov s regionálnymi znalosťami priamo do bojových jednotiek námornej pechoty. Americkým stratégom išlo o to, aby mali títo vedci priamy prístup ku skúsenosti bojových jednotiek, mali tak prístup k dátam z prvej ruky a boli schopní lepšie či už radiť veleniu, alebo inštruovať ostatných vojakov. Ich primárnou úlohou bolo pochopiť „human terrain“, inými slovami obyvateľstvo, ktoré obývalo oblasť, kde bola armáda nasadená, s dvoma základnými cieľmi. Sprostredkovať kultúrnu analýzu veleniu, ktorá sa potom vedela v „sociálnom teréne“ lepšie vyznať a plniť svoje úlohy. Zabezpečiť, aby vznikali menšie trenice medzi armádou a miestnym obyvateľstvom tam, kde nemusia, keďže množstvo problémov vznikalo jednoducho kvôli nepochopeniu lokálnej kultúry.

Mariňáci, ktorí vedia „čítať sociálny a kultúrny terén“, ako o tom hovorí generál námornej pechoty Douglas O´Donell, začínajú byť stále viac cenení. Protipovstalecká a dnes tak populárna hybridná vojna je stále väčšou mierou psychologický zápas, než klasický stret armád. Bez podpory obyvateľstva by totiž skupiny ako Al-Kájda, Taliban, Laskar-e-Taiba a im podobné neboli schopné operovať. Oblasti, kde sa na stranu koalície vedenej USA v Afghanistane či v Iraku pridali miestni obyvatelia, mali vojaci oveľa menej práce, projekty postupovali nepomerne rýchlejšie, dochádzalo k oveľa menšiemu množstvu útokov a pod. Teória získavania obyvateľstva na svoju stranu je pekná, ale v praxi sa to robí pomerne ťažko. Hlavným dôvodom je, že prakticky nikto neovláda ich jazyk a prekladateľov je máličko. V budúcnosti ich bude pravdepodobne ešte menej, potom ako sa k nim americká armáda zachovala v Afghanistane – prisľúbila im za službu občianstvo, ale dala ho ledva 15% z nich- zvyšok sa schováva pred Talibanom, je mŕtvy, niekedy aj s rodinami, utiekol, alebo dokonca zo zúfalstva zmenil strany. Mnohí z nich zas nepoznajú americkú kultúru, a tak aj roty, výnimočne čaty, ktoré prekladateľa majú, nemusia zvládnuť premostiť kultúrnu bariéru.

Mať so sebou niekoho, kto rozumie obom kultúram je zlaté pravidlo medzinárodného biznisu už dávno. Armáda na to pomaly prichádza tiež. Ako prvý túto potrebu nie len rozoznal, ale pre ňu aj niečo urobil, dnes už na odpočinku, ale vo vojenských kruhoch o nič menej legendárny generál námornej pechoty James N. Mattis. Mattis je známy pre celú radu veľmi nekorektných hlášok (ich obsah aj dopad pripomína prostorekosť amerického tankového generála Pattona), ktoré skvele ilustrujú, prečo sa jednotky, ako je HTS, námornej pechote zídu. Jednanie s irackými kmeňovými lídrami pri americkej invázii do Iraku v r.2003 zakončil prehlásením: „Prišiel som v mieri. Nemám so sebou delostrelectvo. Ale toto vám prisahám – ak sa so mnou pokúsite vyje*ať, zabijem vás do jedného.“ Sám Mattis potom priznal, že to nemusela byť najideálnejšia vyjednávacia stratégia – jeho vlastné skúsenosti boli jedným z dôvodov, prečo si vyžiadal spustenie experimentálneho programu HTS v r.2005, a s podporou svojho nadriadeného, generála Petraeusa a ministra obrany Gatesa preň vydupal zo začiatku 20 miliónov na dva roky, a potom nezanedbateľných 130 miliónov ročne. A tak bol vo februári 2007 nasadený prvý HTS tím, konkrétne v juhovýchodnom Afghanistane, v notoricky problémovej provincii Khost, v ktorej podstúpil výcvik okrem iného aj jeden z organizátorov útoku na „Dvojičky“ Muhammad Atta.

Znak programu HTS. Zdroj: US Army

Už po prvom testovacom 8-mesačnom nasadení HTS klesli kinetické operácie v oblasti o 60%, tretina dedín sa odvrátila od Talibanu, ich šajchovia prisahali vernosť novej vláde a obchod v oblasti narástol niekoľkonásobne. To aj napriek neustálej hrozbe popravy sťatím pre šoférov kamiónov (tzv. „jingle trucks“), ktorí by boli podozriví zo spolupráce s Američanmi. Ochota miestnych vstupovať do lokálnych policajných síl tiež stúpla, predovšetkým preto, že prvý HTS tím vyškolil kapitána Aarona Whitea, ktorý mal túto vec na starosti, ako používať reč tela a rozoznávať kmeňovú hierarchiu, takže vedel na koho sa má obrátiť

Príklady výsledkov práce HTS:

• Naučiť úplné základy, ako nejedzte pri stole ľavou rukou (tá je rezervovaná pre nečisté úkony), alebo nedotýkajte sa ženy – nikdy. Ideálne sa na ženu ani nepozerať a nehovoriť na ňu – aj tak neodpovie. A na hlave ani muža. Tieto veci ovládajú aj trošku scestovanejší civili, ale 19 ročný mariňák, ktorého v Iraku či Afghanistane po prvý raz vysadila helikoptéra pred týždňom o nich nemusel nikdy počuť.

• Irackí dedinčania všetko zamykajú – po celom dome je kopa skríň a truhlíc, všetkých zamknutých. Keď robíte domovú prehliadku a revete na tých ľudí, čo vám nerozumejú, nebudú s vami komunikovať, a tak musíte zámky vylomiť. Pokiaľ prídete, rázne, ale nie zbytočne agresívne, a vyžiadate si pána domu, ten máva kľúče od všetkého, odomkne vám to, a tak nemusíte zničiť polovicu nábytku v dome.

• Tiež pomáha vyžiadať si najprv povolenie na vstup do domu – domáci vie že nemá na výber, a tak ho udelí – nie je hlúpy. Keď sa nevyžiada, aj keby len pro-forma, zvlášť konzervatívnych Paštúnov to nesmierne urazí, keďže to porušuje základný piliere Paštunwally (kmeňového etického kódexu), konkrétne nariadenia o pohostinnosti a domácnosti. Ten automaticky „aktivuje“ ďalší pilier kódexu, konkrétne nariadenie sa pomstiť, aby si zachoval česť – či už osobne, alebo spoluprácou s Talibanom. To je navyše aj finančne výhodné, keďže Taliban za pomoc platí. Keby sa nepomstil, stratí tvár, príde o česť, právo hlasovať na kmeňovej rade, a tak aj o celú radu sociálnych aj ekonomických výhod. Mnohí to radšej risknú a pomôžu Talibanu.

• Idete okolo auta zamazaného od krvi. Pokiaľ máte v čate HTS, idete pokojne ďalej. Ak nie, pravdepodobne celá čata nervózne vyskáče z Hummerov a ľahkých obrnených vozidiel, zaujme palebné postavenie a vtrhne do najbližších domov. Prečo ide prvá čata pokojne ďalej? Pretože jej antropológ vie, že autá zamazané od krvi konkrétnym spôsobom v istých časoch sú zvyčajne namazané teľacou krvou schválne – je to žehnací rituál.

• Lokálny policajný šéf potajomky zatvára oči, keď sa v jeho jurisdikcii potulujú povstalci. Jeho konfrontácia nebude mať žiadny efekt, armáda to vie už z minulosti, a ak chce pôsobiť, že rešpektuje domácu hierarchiu a samostatnosť Afghánskych bezpečnostných síl, nemôže sa ho pokúsiť nátlakom vymeniť. Ako z tejto situácie von? Obrátiť celú situáciu v hanbu pre nadriadeného daného policajného šéfa (napr. s pomocou lokálnych novín či rozhlasu) – keď sa tak stane, ten mu buď dohovorí (pravdepodobne značne dôrazne), alebo ho vymení sám.

Armádny projekt Human Terrain System. Zdroj: US Army

• Keď po príchode do dediny dáte deťom futbalovú loptu, je pre vás ľahšie nadviazať vzťah s miestnymi, lebo keď už sa vás prestanú báť deti a motajú sa okolo, vylezú aj rodičia. Tiež, keď na vás výrastkovia pri ceste hádžu kamene, budete po nich strieľať? Aj streľba do vzduchu ich smerom je trochu zbytočne silná reakcia. Po novom začali jednotlivé čaty fasovať paintballky – keď niektorí výrastkovia naozaj nedali pokoj, dostali paintballkou. Výrastkovia sa naučili, že už to nemôžu robiť beztrestne, vojaci majú možnosť primerane reagovať, nikomu sa nič nestane. Navyše reakcie detí sú zrkadlom postoja dediny k vojakom – ak deti hádžu kamene, miestni ich nemajú radi, ak sa veselo štverajú po autách, miestni zjavne s koaličnými silami sympatizujú.

• Afghánsky HTS raz zachránili PSYOPS veliteľstvo pred poriadnym problémom – to chcelo tlačiť a rozdávať Korány, aby vzbudilo medzi miestnymi sympatie. Ale nemoslim chytajúci Korán je obrovské pohoršenie – bola by to PR/CIMIC katastrofa. HTS ich od toho odhovorilo, a poradilo radšej dať peniaze na opravu mešity, a presvedčiť pár mullahov (neveriaci nemá citovať Korán), aby nahovorili relácie do rádia (najefektívnejšie médium), vysielalo ich po zotmení (cez deň je väčšina mužov mimo domu, alebo pracujú), zameralo sa na vekovú skupinu 15-30 rokov (priemer z ktorého sa rekrutuje väčšina nových bojovníkov) a zvolilo ako formát drámu (Afghánci milujú drámy). HTS slávilo jeden zo svojich prvých veľkých úspechov.

• Na základe pomerne jednoduchého pozorovania navrhli antropológovia z jedného z afghánskych HTS tímov, aby bol vytvorený špeciálny fond pre vdovy (čo nie je problém, jednotlivé veliteľstvá oblastí majú fond na podporu miestneho obyvateľstva, a pomerne voľnú ruku ako s ním naložia – či zaňho dajú stavať cesty, alebo tlačiť nové učebnice, etc.), z ktorého budú môcť nakúpiť drobné vybavenie domácnosti, krosná, šijací stroj či pár kúskov hydiny. Po zavedení tohto systému radikálne klesol počet samovražedných útokov spôsobených vdovami v danej oblasti. čo štatisticky zachránilo niekoľko desiatok miliónov dolárov techniky a niekoľko desiatok vojakov ročne za cenu pár tisíc dolárov. Obstojný úspech. Podobný systém by mohol znížiť aj verbovanie mladých mužov, keďže tí chudobnejší majú roční príjem asi 250 dolárov, čo im neumožňuje si našporiť dostatok peňazí na to, aby sa mohli oženiť (svadba a vykúpenie nevesty sa neraz pohybuje v tisícoch dolárov). A tak je odmena, ktorú vypláca Taliban za hlavu amerického vojaka či za nastraženie improvizovanej výbušniny často z pohľadu takého chudobného mladíka najjednoduchší spôsob, ako získať možnosť oženiť sa so svojou milou (alebo aspoň niekým). Niektoré rodiny posielajú synov študovať do talibanských madrás v Pakistane, za čo dostávajú odmenu – napr. kravu či motorku, čo je cenný kus majetku umožňujúci obživu. A napr. mladé siroty sú jedni z najlacnejších talibanských bojovníkov – budú bojovať za trochu jedla, oblečenia a pozornosti. Hliadka raz zajala 14 ročného chlapca, ktorý sa s vestou plnou výbušnín ponevierali pri checkpointe – ukázalo sa, že mu ju dali za trochu jedla, ale chlapec nevedel, ako vestu spustiť. Bolo mu povedané, že tak cudzincov privíta, a keď sa spustí, vyletia z nej kvety a svetielka, a oni mu dajú ďalšie jedlo. Stavať sirotince by teda mohlo byť dôležitým strategickým rozhodnutím.

Jeden z jasných záverov HTS je: väčšina Afgháncov nepodporuje Taliban, lebo ho majú radi, alebo kvôli nejakým náboženským či filozofickým dôvodom, ale preto, že väčšina žije v extrémnej chudobe a Taliban im aspoň občas pomáha, a preto, že pred Talibanom sa neschováte. Americká hliadka sa dostane k odľahlejším dedinám 2x do roka, Talibanci sú tam každú druhú noc. Takže pre afghánskeho dedinčana to nie je otázka výberu, ale otázka prežitia. Americká armáda nemôže očakávať väčšiu podporu, ak nevie vyriešiť problém chudoby a bezpečnosti. Podľa analýzy HTS teda USA v zásade neriešili Afghánsky problém, ale hasili symptómy, aj to nie s úplným úspechom.Na ďalšie slabiny projektu HTS a argumenty jeho kritikov sa pozrieme v poslednom dieli.