Pôvodne v skrátenej podobe uverejnené na portále HistoryWeb.sk

Minulý diel nám priblížil praktické prínosy projektu HTS. V ich svetle vyzerá vytvorenie projektu ako jasne pozitívna voľba, a to dokonca pre obe strany, keďže HTS síce sú zasadené v radoch amerických ozbrojených síl, ale pracujú takpovediac pre obe strany. Sprostredkúvajú akýsi most medzi vojakmi a miestnymi. Napriek tomu sa stal program HTS bezkonkurenčne najkontroverznejším v dejinách prelínania sa spoločenských vied a armádnych záujmov. Kritici sú veľmi ostrí, a poukazujú aj na iné stránky existencie a pôsobenia HTS, a ich argumenty rozhodne nemožno ignorovať.

Kritická karikatúra k vojenskému podielu sociálnych vedcov. Zdroj: Anthropologists for Justice and Peace

Medzi najprominentnejších kritikov HTS patrí Americká Antropologická Asociácia (AAA). Odhliadnuc od toho, že AAA vadí, keď jej vo vojnách umierajú členovia (zatiaľ traja, o ktorých sa verejne vie), je z jej pohľadu pointou konceptu „Human Terrain“ pre armádu jeho taktická využiteľnosť. To je celé. Kto verí, že sa jedná o nejakú snahu harmonicky pôsobiť v oblasti vojenského nasadenia je naivný. Rovnako ako je pre armádu užitočné ovládať topografiu danej oblasti, je užitočné ovládať kultúru lokálneho obyvateľstva, počnúc jazykom a končiac socio-ekonomickými nuansami. Keď sú známe, je možné ich zapojiť do samotnej stratégie a takticky ich využiť, či už priamo, alebo prostredníctvom jednotiek PSYOPS v psychologickej vojne a ovplyvňovaní obyvateľstva. K  tomu armáde podľa AAA slúžia práve zverbovaní spoločenskí vedci, aj keď si to nemusia uvedomovať. Je to teda vážne porušenie akademickej etiky a zo strany armády to je zákernosť.

Vedec, ktorý má byť nezaujatý, tu je zrazu na jednej z bojujúcich strán, a ponúka svoje poznatky pre potreby armády – takže jeho vedomosti, ako napr. vzájomná nevraživosť niektorých skupín, vie byť využitá takticky – napr. je možné dané skupina na seba poštvať, alebo vďaka tomu že ovláda jazyk a zvyky obyvateľstva a má k dispozícií armádne prostriedky si vie HTS rýchlo získať dôveru miestneho obyvateľstva a získavať od neho informácie. A aj nevinne vyzerajúce informácie môže byť schopné vojenské spravodajstvo využiť na bojové účely – keď HTS pustí informácie z ruky, už nad nimi nemá kontrolu a nevie ani pri najlepšej vôli zabezpečiť, aby boli použité naozaj iba na nebojové operácie, ako stojí v popise ich práce a ako im armáda sľubuje. Niektorí akademici dokonca hovoria o tom, že sa americká armáda snaží využiť kultúru ako zbraň (weaponization of culture), iní používajú výraz „etnografická špionáž“ (etnographic intelligence).

Veda pre vedu, veda pre armádu?
Okrem toho sa armáda snaží mnohých spoločenských vedcov nabádať na  to, aby svoj výskum zamerali na otázky bezpečnosti, čo podľa mnohých ich kolegov je nevedecká kategória, ktorá navyše deformuje výskumnú otázku hneď na začiatku. Z definície totiž považuje nejakú skupinu ľudí, kultúru či svetonázor za bezpečnostnú hrozbu, čím redukuje a splošťuje komplexnosť celej veci, a týmto spôsobom zároveň politizuje vedu.

Ďalší typ kritiky rozoberá, či je niečo ako zjemnenie vojakov na základe výcviku v kultúrnom povedomí možné – a ak je, tak žiaduce. Jeden americký predstaviteľ to komentuje nasledovne:

„Nepriateľ je nepriateľ, to je to čo vojaka učia, a ak chce byť niekto dobrý vojak, musí tomu veriť. Pokiaľ má útočiť, zatiaľ čo naňho nieto strieľa, a riskovať svoj život, potrebuje mať schopnosť rozhodovať sa binárne – priateľ/nepriateľ. Pokiaľ by sme chceli, aby mal kapacitu rozmýšľať v 50 odtieňoch šedej, ako napr. henten chlapík má dieťa, a ten starú matku, možno vlastne ani nie je taký zlý, dohnala ho k tomu zlá socioekonomická situácia, je obeťou systému, a aj celkom chápem prečo nás nenávidí a toto tamto – nikdy nebude poriadne bojovať, nepôjde s vervou do útoku, a pravdepodobne ho niekto zastrelí. Takže tu stojí otázka – je možné zobrať ľudí ako sú členovia námornej pechoty Spojených štátov, drsňákov od kosti, a povedať im – viete, boli by sme radi, keby ste boli milší a nežnejší a kultúrne uvedomelí? Asi to možné je – do istej miery – povedať im, aby nikoho netýrali a nešikanovali, to pochopia. Ale môžeme z nich zároveň vychovať diplomatov ? Nie. A ak by to aj šlo – chceme to?“

Špecifickým typom kritiky je kritika od bývalých členov HTS, ktorí kritizujú neefektivitu niektorých tímov HTS, zvlášť neskoršieho dáta, kedy sa program po r.2008 rýchlo rozrástol z 5 tímov na viac ako 30. Vojenský kontraktor zodpovedný za regrutovanie spoločenských vedcov, BAE Systems, mal očividne problém získať špecialistov na Afghanistan a Irak, a tak si neraz vystačil s kýmkoľvek, kto spĺňal aspoň jednu z troch požiadaviek, a to „spoločenský vedec“, „PhD.“ a „Blízky východ“. Tak sa stávalo, že sa medzi HTS začali vyskytovať ľudia, ktorí nevedeli nič o Blízkom východe, neovládali žiadne jazyky, ledva doštudovali, prípadne ich fyzická kondícia rozhodne nebola na dostatočnej úrovni pre náročné nasadenie v teréne, a tak bol ich príspevok k ich misii oveľa nižší, aký mal vzhľadom na požiadavky aj plat byť – niekedy dokonca žiadny, či záporný, kedy ostatných skôr brzdil.

A v neposlednom rade to kompromituje spoločenskovedné disciplíny – kvôli programom ako je HTS sa môžu javiť spoločenskí vedci ako podozriví a ako bezpečnostné riziko pre krajiny, ktoré nie sú spojencami USA. Niektoré krajiny tak môžu začať prehodnocovať udeľovanie víz spoločenským vedcom (niektoré, ako napr. India, už začínajú), a tiež to zvyšuje nebezpečenstvo pri výskume – ak boli doteraz spoločenskí vedci vnímaní ako nezávislí a neškodní, môžu začať byť vnímaní ako účastníci globálneho konfliktu na strane USA, a tak začať byť cieľom militantov, keďže v mnohých oblastiach výskumu v Afrike, Ázii aj Južnej Amerike sa rôzne ozbrojené skupiny vyskytujú.

Zdroj: Historyweb.sk

Okrem toho tu je aj oblasť, ktorú málokto spomína, ale je rovnako dôležitá, a to psychologický aspekt samotného spoločenského vedca. Keď prijme ponuku armády môže úprimne veriť, že jeho práca bude zachraňovať životy vojakov aj miestneho obyvateľstva a bude prísne nezaujatý (bude „rozhodca, nie hráč“), je ale otázne, nakoľko to je udržateľné. Vojaci na misiách umierajú, medzi členmi jednotky vznikajú silné putá spolupatričnosti, a keď viete, že nejaká informácia môže pomôcť zachrániť vašich kamarátov, nakoľko je pravdepodobné, že si ju necháte pre seba kvoli abstraktnému princípu akademickej etiky? Zvlášť ak ste už o nejakých kamarátov priši – či už vojakov z vašej jednotky, alebo kolegov antropológov, s ktorými ste strávili čas v prípravke vo Fort Leavenworth a Fort Benning. Jasne to ukazuje prípad Pauly Lloyd, HTS antropologičky, ktorú počas rozhovoru muž, s ktorým sa rozprávala o cenách benzínu, polial benzínom a zapálil (bežná praktika Talibanu ako trest pre ženy, ktoré sa podľa nich dopúšťajú neslušného správania – čo práca pre armádu a mužské oblečenie rozhodne je). Jej kolega ho rýchlo spacifikoval s pomocou ostatných vojakov, ale keď videl, že jeho kolegyňa utrpela ťažké popáleniny (viac ako 60% povrchu tela, o niekoľko dní na následky popálenín zomrela) a ako vyzerá, kričí a plače od bolesti, prišiel k už spútanému Talibancovi a zastrelil ho.

Debata pokračuje
Mnohí odborní komentátori sa zhodujú, že je veľmi ťažké byť aj plnohodnotným členom armády, aj sa plnohodnotne hlásiť k statusu nezávislej akadémie. Armáda akademikom, ktorí sú proti spolupráci akadémie a armády odkazuje, že Al-Kájda kašle na akademickú pôdu, a zabije akademika rovnako rýchlo ako kohokoľvek iného, takže ak je Amerika vo vojne, akadémia by mala prispieť svojou troškou k jej víťazstvu. Ak vedia akademici dopomôcť k tomu, aby mala vojna menšie dopady na všetkých zúčastnených, je ich morálnou povinnosťou pomôcť – je to ako keby doktor mal liek, ale nedal ho pacientovi. Na kritikov armády toto tvrdenie nerobí príliš veľký dojem a odkazujú, že ak by sa USA nehrala na impérium, nebolo by treba bojovať nikde a nezomierali by ani vojaci, ani lokálni obyvatelia. Nasadenie HTS nemôže zariadiť, aby armádu mali miestni radi – nemajú ju radi nie preto, že armáda nechápe jemnôstkam ich kultúry, rituálom a gestám, ale preto, že okupuje ich zem. Armádni plánovači a bezpečnostní analytici obviňujú kritikov z ignorovania geopolitickej situácie vo svete, kritici odpovedajú, že „geopolitika so zaťatou päsťou“ nie je jediný spôsob, ako robiť medzinárodnú diplomaciu. A tak diskusia pokračuje ďalej, a nikto neočakáva, že by sa v dohľadnej dobe skončila.