Zdá sa, že rozhodnutie Ruska o priamej vojenskej angažovanosti v Sýrii môže mať ešte ďalekosiahlejšie dopady, než sa čakalo. V odpovedi na nedávne dvojnásobné narušenie tureckého vzdušného priestoru sa turecký premiér Erdogan nechal počuť, že v nevyhnutnom prípade má Turecko viacero možností odkiaľ môže odoberať zemný plyn, pričom zdôraznil, že Turecko je v súčasnosti najväčším jednotlivým odberateľom ruského plynu. Mnohí pozorovatelia si tento komentár vyložili ako náznak konca spoločného rusko-tureckého projektu plánovaného plynovodu pod Čiernym morom, tzv. „Turkish Stream”. Je to ale naozaj tak?

Zdroj: Gazprom

Alternatíva k South Streamu
Keď Vladimír Putin v decembri minulého roku, počas oficiálnej návštevy v Turecku oznámil plány na vybudovanie nového plynovodu z Ruska popod Čierne more do Turecka, spôsobilo to v EÚ značný rozruch. Dôvodov bolo niekoľko. V priebehu dlhodobo najhorších vzájomných vzťahov medzi EÚ a Ruskom v dôsledku konfliktu na Ukrajine a komplikáciám v rokovaniach o výstavbe plánovaného plynovodu South Stream Rusko deklarovalo ukončenie tohto projektu a oznámilo zámer vybudovať nový plynovod s rovnakou kapacitou spolu s Tureckom. Turecko by odoberalo menšiu časť a zvyšok by mal byť určený pre európsky trh. Na jeho zbytočne veľkú kapacitu hneď poukázal podpredseda Európskej komisie pre energetickú úniu Maroš Šefčovič, keď sa vyjadril, že Turkish Stream presahuje potreby nielen Turecka a juhovýchodnej Európy, ale tiež ostatných potenciálnych odberateľov. Od začiatku bola tiež spochybňovaná finančná rentabilita celého projektu, vzhľadom na vysoké finančné náklady spojene s budovaním podmorského potrubia.

Ruská motivácia
Čo by tak Rusko vybudovaním Turkish Streamu vlastne získalo? V prvom rade by došlo k splneniu primárneho zámeru, teda obísť Ukrajinu v prípade energetických dodávok plynu do EÚ, a tiež zabezpečenie svojho dominantného postavenia na tomto pre Rusko strategickom trhu. Spoločný projekt s Tureckom by zároveň vyriešil nespokojnosť ruskej strany s faktom, že v rámci EÚ by nemohol byť vlastníkom infraštruktúry a zároveň dodávateľom plynu, pričom turecká strana by sa finančne podieľala na vybudovaní Turkish Stream, keďže Gazprom jednoducho nemal dostatok zdrojov na vybudovanie celého projektu. Tzv. turecké riešenie tak v konečnom dôsledku predstavovalo ekonomicky najprijateľnejšiu alternatívu South Streamu.

Potenciálne by sa ale Turkish stream mohol stať tiež nočnou morou európskej snahy o diverzifikáciu dodávateľov zemného plynu. Veľmi zjednodušene by mohlo jednoducho dôjsť k „preplneniu“ tureckej transportnej kapacity zemného plynu ruským plynom v dôsledku nedostatočnej tureckej energetickej infraštruktúry a zároveň zahltením najmä juhovýchodnej Európy týmto plynom. Európska ambícia o diverzifikácii prostredníctvom dodávok zemného plynu z oblasti Azerbajdžanu, centrálnej Ázie, Iránu či Blízkeho východu by tak mohla byť ohrozená, resp. odložená o niekoľko rokov.

Foto: Flickr

Paradoxne rovnaké riziko predstavuje Turkish Stream aj pre Turecko. Jeho vybudovanie a spustenie do prevádzky by bolo v priamom rozpore z vytýčenou energetickou stratégiou krajiny, ktorá kladie dôraz na diverzifikáciu dodávateľov a  dodávateľských trás.

Nejasnosti a odklady
Pôvodný plán počítal so začiatkom výstavby v júni 2015 a spustením prevádzky prvej časti plynovodu už v decembri 2016. Medzivládne rokovania sa však neustále predlžovali najmä v dôsledku súbežných tureckých požiadaviek na zvýšenie zľavy na dodávaný plyn, čo im ruská strana odsúhlasila až v priebehu júla 2015. Zdržanie pramenilo tiež z neschopnosti oboch strán dohodnúť sa na spôsobe výstavby plynovodu, keď jedna strana presadzovala vybudovanie všetkých štyroch „rúr“ naraz a druhá požadovala najprv vybudovanie jednej. Svoju úlohu v odďaľovaní podpisu dohody zohrala aj vnútropolitická situácia v Turecku, keď sa po voľbách objavili problémy so zostavovaním väčšinovej koaličnej vlády (nakoniec vyústili do predčasných volieb, ktoré sa majú konať v najbližších týždňoch). Napriek istému pokroku v rozhovoroch došlo postupne k pozastaveniu vyjednávaní, a oficiálna medzivládna dohoda o Turkish stream-e tak doteraz nebola podpísaná. Kým Rusko neustále naliehalo na čo najskoršie začatie konštrukčných prác, Turecko požadovalo konkrétne záruky a detaily projektu vopred. V októbri tohto roku Gazprom prekvapivo oznámil zníženie plánovanej kapacity takmer o polovicu, pravdepodobne v dôsledku dohody o predĺžení Nord Streamu až do Nemecka.

Záverom
Pri pohľade na doterajší vývoj vzájomných rusko-tureckých rokovaní a zmeny, ktorými projekt prešiel od svojho oznámenia, je zrejmé, že jeho budúcnosť bola minimálne otázna už pred udalosťami v Sýrii. Názorne to dokazovala aj kontrastne vysoká turecká aktivita ohľadom projektu TANAP, ktorý by mal ako súčasť Južného plynovodného koridoru dodávať plyn z Azerbajdžanu do Turecka a následne do Grécka a Talianska. V tomto bode postoj Turecka ovplyvňuje najmä európsky dopyt po azerbajdžanskom plyne, ktorý v dohľadnej predstavuje v podstate jedinú alternatívu k tomu ruskému.

Osud Turkish Streamu tak pravdepodobne tiež stojí na ochote EÚ zaviazať sa k odberu ním transportovaného plynu z turecko-gréckej hranice. Paradoxne by tiež deklarovaná znížená kapacita mohla spraviť celý projekt pre EÚ prijateľnejším.

Veľa tiež napovie vývoj v Turecku tesne po voľbách, ktorý by mal v krátkej dobe ukázať aký je vlastne reálny záujem tureckej strany na vybudovaní celého projektu a to najmä v kontexte snahy o diverzifikáciu vlastného importu plynu. Minimálne dovtedy ostanú Erdoganove vyhrážky o hľadaní alternatívnych dodávateľov zemného plynu len v rovine mokrých snov.