Kniha vyšla v prvom vydaní v roku 2008 vo vydavateľstve Alfred A. Knopf v New Yorku. V tejto recenzii vychádzam z vydania vydavateľstva Vintage Books v New Yorku, ktoré vyšlo v júni 2009. Musím sa vopred priznať, že recenziu píšem pod značným vplyvom emócií, ktoré vo mne zanechala. Pre mňa osobne ide o najlepšiu knihu z kategórie non-fiction, ktorú som kedy čítal. Napriek tomu sa pokúsim byť v hodnotení čo najobjektívnejší. Preto začnem pozitívnym postrehom.

Nie náhodou sa kniha začína prológom, opisujúcim krátky úsek bitky o Falúdžu, iracké mesto západne od Bagdadu. Bitka o toto mesto bola jedným z najkrvavejších stretov irackej vojny. Ako som spomínal, Filkins sa jej venuje na viacerých miestach. Dá sa povedať, že každá významnejšia udalosť invázie do Iraku a následnej okupácie je popísaná vo vlastnej knihe. Falúdži sa venuje napríklad kniha No True Glory od autora Binga Westa z roku 2006. Každopádne na to, aby sme pochopili, ako to vyzeralo vo Falúdži v mesiacoch november a december roku 2004, nemusíme nutne prečítať 400-stranovú knihu. Jedna z vecí, ktorú by som rád na Filkinsovej knihe vyzdvihol, je práve opis Falúdže. Na 30 stranách, v prológu a v 11. kapitole, dokáže čitateľovi až s neskutočnou realitou opisu priblížiť atmosféru jednej z najťažších a najvážnejších bitiek v mestskom prostredí, ktorú možno bez zaváhania zaradiť medzi udalosti ako bola bitka vo vietnamskom meste Hue v roku 1968 či udalosti z októbra 1993 v somálskom Mogadiše. Treba podotknúť, že aj kapitoly o tejto bitke sú zostavené výlučne z autorových poznámok. V nich zaznamenal svoje vlastné dojmy, opisy jednotlivých situácií, no aj myšlienky námorných pešiakov (či mariňákov) prostredníctvom rozhovorov, ktoré s nimi urobil.

Originalita knihy je taktiež zaujímavým prvkom, ktorý jej poskytuje nevšednú atmosféru. Filkins totiž takmer výlučne vychádza zo svojich vlastných materiálov, ktoré nazbieral počas pobytu na rôznych miestach Blízkeho východu a západnej Ázie. Tieto zápisky vyšli vo forme novinových článkov v Los Angeles Times a New York Times. Ťažko však povedať, či sú kapitoly v knihe vždy rovnaké ako články, ktoré vyšli v novinách. Skôr ich však zrejme autor pre účely knihy upravil či zaktualizoval. Aj keď v mojich možnostiach nebolo dohľadať si všetky pôvodné články, v jednom prípade som tak urobil. Ide o príbeh podplukovníka Nathana Sassamana, ktorému venuje Filkins celú 9. kapitolu (s. 149-167, The Man Within). Pôvodne bol publikovaný ako článok v New York Times v októbri 2005 pod názvom The Fall of the Warrior King.

Pplk. Sassaman bol ukážkou stredného dôstojníka americkej armády, ktorý bol vycvičený viesť vojnu proti veľkej uniformovanej armáde, no po invázii dostal ťažkú úlohu, na ktorú on ani jeho mužstvo vycvičení neboli. Jeho poslaním sa stalo potierať povstanie a snažiť sa pozdvihnúť poškodený Irak a inštalovať demokraciu. V jednom momente bol v plnení týchto neľahkých úloh možno najúspešnejším Američanom v celom Iraku, no stačil malý neopodstatnený škandál, a Sassamanova úspešná kariéra sa skončila. Tento vojnový príbeh vyšiel knižne pod názvom Warrior King: The Triumph and Betrayal of an American Commander in Iraq v roku 2009, no podobne ako v prípade Falúdže Filkins prináša zrozumiteľnú interpretáciu tohto zložitého problému. A to na pár stranách 9. kapitoly. Aj keď len zo svojho pohľadu; to by sa dalo brať ako mínus. No treba pamätať, že Dexter Filkins je žurnalistický profesionál a preto pri svojich opisoch a podaniach jednotlitých epizód zachováva značnú dávku objektivity.

Mierne kontroverzná vec, na ktorú som narazil pri čítaní The Forever War, je až na konci knihy, no súvisí s jej prvou časťou. V časti pred poznámkovým aparátom totiž Filkins krátko píše o tom, z čoho vychádzal pri tvorbe knihy. Práve tu spomína svoje zápisky, ktoré vznikali počas pobytov v Afganistane a Iraku. Podľa vlastných slov bol v Afganistane ako korešpondent Los Angeles Times od apríla 1998 až do „leta 2000, kedy ma zajali a bol som Talibanom vykázaný“. Priebeh tejto udalosti, teda Filkinsovo zajatie sa v knihe okrem tohto miesta nespomína, nevedno prečo. Filkins sa za dva roky stihol zúčastniť dokonca divadla popráv v Kábule, čo je situácia, do ktorej sa cudzinec, a ešte k tomu novinár len tak ľahko nedostane (a možno ani dostať nechcel). Vykazovanie novinárov z Afganistanu talibanskou vládou však nie je nič nové. Určite však považujem za škodu, že autor nenapísal o vykázaní v roku 2000 viac. Jeho afganskej reportáži z rokov 1998–2000 by to dalo určitú pridanú hodnotu. No aj bez toho ju môžeme považovať za unikát, a správu z takmer hermeticky uzatvoreného Afganistanu, ktorý bol pod vládou Talibanu západným očiam len veľmi málo dostupný.

Obrovský prínos knihy je zobrazenie posunu irackého konfliktu od počiatočnej invázie cez prvé americké pokusy o zavedenie demokracie a výstavbu krajiny, ktorá chátrala v podstate od roku 1991, a ďalšia vojna jej rozhodne nepomohla, až po priebeh občianskej vojny medzi jednotlivými islamskými frakciami. Toto je často prehliadaná záležitosť. Najmä laická verejnosť vníma často Irak ako čisto americkú záležitosť, čo sa z viacerých pohľadov javí ako nezmysel. Autor nás sprevádza zmenami situácie v Iraku, tak ako to videl on sám, a väčšina zúčastnených ľudí, či už civilistov alebo vojakov. Vložením týchto dojmov a poznakov do „širšieho obrazu“, povedzme napríklad iných odborných kníh o invázii a irackom povstaní (napríklad kniha od britského vojnového historika Johna Keegana Válka v Iráku či kniha českého politológa a odborníka na Islam Tomáše Raděje Irácké povstání v letech 2003–2009 z roku 2010) dokážeme získať pojem o tom, ako to vyzeralo v Iraku v najtvrdších a najchaotickejších vojnových rokoch.

Dexter Filkins sa vývoju v Iraku a svojmu vnímaniu občianskej vojny venuje v knihe skutočne dosť. Jediné, čo mi trochu chýba, a rozhodne si myslím, že by nebolo na škodu, je akési zhrnutie popísaných udalostí, ktoré autor zažil, určite aj s nejakým všeobecnejším popisom diania v Iraku počas popisovaných udalostí. Verím, že autor ako profesionálny žurnalista by toto zvládol podať dobre, zaujímavo a „čitateľne“, rovnako ako zvyšok knihy. Hoci čosi také nie je vyslovene nutné, knihe by to len prospelo. Takto je potrebné, ak niekto, kto sa napríklad v problematike irackej vojny úplne neorientuje, ale rád by si dej knihy zaradil do širšieho obrazu, aby si pri čítaní dohľadával zdroje, alebo si k problematike vyhľadal ďalšie knihy či články.

Filkins sa nezaoberá podporou alebo kritikou tohto konfliktu, čo je veľmi vhodný postoj, aj vzhľadom na jeho určitú kontroverznosť. Inváziu do Iraku neobhajuje ani neodsudzuje – podáva ju tak, ako ju videl, a necháva čitateľovi, aby si utvoril svoj vlastný názor. Jedna zo zvláštností súčasných vojen je, že populácia štátov, ktoré ich vedú, často nemá vôbec predstavu o tom, čo sa vo vzdialenej krajine deje. Ľudia často netušia, prečo a ako ozbrojené sily týchto štátov vojny vedú, a prečo v nich zomierajú vojaci ich krajiny. Práve tu by mohli slúžiť reportážne knihy, medzi nimi aj The Forever War. Ako spomínam, kniha má potenciál zaujať aj mainstreamového čitateľa. Ideálne v Spojených štátoch amerických, kde je široká verejnosť o účasti v rôznych konfliktoch informovaná často s veľkým politickým podtónom. Práve politickosti sa Filkins vyhýba. V krajinách, ktoré až tak zapojené nie sú, môže pomôcť najmä odborníkom, zaoberajúcim sa súčasnými konfliktami, ktorým prináša nenahraditeľný kontakt s realitou, ktorá sa pri nezainteresovanom výskume často stráca.

Recenzia vyšla na FSS MU