Zdroj: koláž redakce (pixabay.com)
Deň vstupu Českej republiky do Severoatlantickej aliancie si pripomenieme trocha netradične. Dopredu upozorňujem že článok pozostáva z autorskej imaginácie a úvah voľne prepojených faktami. Zadanie je jednoduché – ako rozbiť NATO?
Množinu možných riešení je z jednoduchého dôvodu možné hneď okresať o tie vojenské. Konfrontácia na bojovom poli s najsilnejšou vojenskou alianciou, ktorej členmi je hneď niekoľko krajín vybavených nukleárnymi zbraňami jednoducho nie je dobrý nápad. „Srdcom“ Severoatlantickej aliancie je článok 5 Washingtonskej zmluvy. Zásadné spochybnenie princípu kolektívnej obrany by viedlo k rozkladu funkčnosti a zmyslu NATO, čo rozhodne napĺňa potreby zadania. Jeho možné plnenie plne závisí od politickej vôle účastníkov. Sám o sebe negarantuje (pdf) žiadnu konkrétnu formu pomoci napadnutej krajine.
Zásady stratégie kážu identifikovať a vo svoj prospech využiť slabiny oponenta. Výrazne asymetrický charakter aliancie ponúka dve dobre odlíšiteľné konfliktné línie. Prvou je postavenie USA voči zvyšku a v rámci európskeho piliera možno hovoriť o trecích plochách medzi starými a novšími členmi.
Líšiace sa záujmy a vôbec schopnosť pomenovať ich, pocit ohrozenia a v neposlednom rade dostupné prostriedky spoločne poslúžia ako živná pôda pre nesúlad, spory a nedôveru. Časť európskych zemí bude pozorne dívať južnú hranicu Európy, ďalšia s obavami sledovať dianie na východe, ďalšie budú veľmi pravdepodobne z dôvodov ekonomických problémov a politickej nestability zamerané na seba. Častokrát strastiplné hľadanie spoločenského konsenzu na úrovni jednotlivých štátov otvára dvere využitiu všeobecnej nedôvery k establišmentu a protiamerických nálad. Česká republika aj Slovensko sú dobrými príkladmi, že ak nie významná tak určite hlasná časť spoločnosti sa nestotožnila s členstvom v aliancii. NATO je stále vnímané ako oni, nie my.
Nepríjemné vyhliadky
Za potenciálne najvážnejšiu hrozbu jednotnosti aliancie do budúcna považujem otázku ďalšieho rozširovania a formy spolupráce s partnerskými, no zároveň nečlenskými krajinami. Hľadanie zhody do budúcna v stále viac „dvojrýchlostnom“ NATO, kde bude časť štátov s nálepkou čiernych pasažierov strečkovať a druhá vytvárať ad hoc „koalície ochotných“ pre svoje partikulárne potreby, nebude vôbec jednoduché. V európskom kontexte stojí za úvahu ďalšie pôsobenie EU, ktorá je taktiež jednou tmeliacou vrstvou našej bezpečnosti. V scenári divokého vývoja počítajúcim aspoň s čiastkovým rozpadom by sa určite nemala vylúčiť ani možnosť vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu s angažovaním susedných štátov. Ako by reagovalo NATO ak by sa na „frontových líniách“ znova stretli členské zeme?
Nenechajme sa ale uniesť väčšími či menšími trhlinami v jednote aliancie. NATO je odolná organizácia, ktorá v apríli oslávi 66 rokov, prečkalo vystúpenie Francúzska z integrovaných štruktúr v 1966 i to grécke počas konfliktu na Cypre v roku 1974. V neposlednom rade prežilo koniec Studenej vojny viac či menej úspešnou transformáciou.
Stačí jedno zhnité jablko?
K rozloženiu NATO je ho potrebné pomaly ohýbať. Na agresívnejší prístup by mohlo celkom dobre reagovať naopak utužením a intenzívnejšou spoluprácou. Schopnosť ho ohnúť bude priamo úmerná schopnosti rozohrávať na vnútropolitickej úrovni členov procesy vedúce k neschopnosti formulovať svoje bezpečnostné a zahraničnopolitické potreby. Z vonkajšieho prostredia takýmto aktivitám prispeje opadnutie vnímania spoločného nepriateľa, rozpočtové škrty a realizácia ázijského pivotu (pdf), ktorý odvedie pozornosť USA od Európy.
6 Comments
Schneider
13. 3. 2015, 19:52Jakýkoliv text, tedy i Severoatlantická smlouva, se nečte od prostředka, ale od začátku, tedy od článku 1. Ten udává interpretační kontext dalším ustanovením. Doporučuji ctěné pozornosti: velké překvapení je odměnou! To je hlava textu, nikoliv článek 5. Navíc ten nic nezaručuje, krom toho, že se státy zamyslí, co provedou. Jediný závazek v celé smlouvě je však obsažen v článku 1.
REPLYIvo@Schneider
13. 3. 2015, 20:42To je skutečně pravda, článek V. je zpravidla vykládán těmi, co jej nikdy nečetli. Ale nepodceňoval bych dobový kontext. Dnes se nepíše rok 1949, a i proto se článek V. dnes vnímá jinak – mnohem jednoznačněji než tehdy, kdy NATO bylo v plenkách, nemělo reálně stálé vojenské struktury a byla to tedy spíše koalice než permanentní vojenská aliance v pravém slova smyslu.
Ztráty způsobené rozpadem permanentní vojenské aliance a ad hoc koalice jsou diametrálně odlišné…
REPLYAleš Opata
14. 3. 2015, 0:07Nemůžu nic než souhlasit. Celý text Severoatlantické smlouvy musí být vnímán jako celek a ne pouze v rovině článku 5. To je hodně velké zjednodušení. Článek 1 rámuje celou smlouvu, přesně jak bylo popsáno. Za povšimnutí stojí i článek tři, který je minimálně stejně důležitý jako článek 1. Zjednodušeně se v něm říká, že v zájmu účinného dosahování smlouvy budou státy individuálně a společně a vzájemnou pomocí udržovat a rozvíjet svou individuální a kolektivní schopnost odolat ozbrojenému konfliktu. To znamená, že každý musí přispět svým dílem. Článek 1 a 3 by měl být vytesán zlatým písmem v parlamentu ČR, protože nadužívání článku 5 není samospasitelné.
REPLYMatej Kandrík@Aleš Opata
14. 3. 2015, 18:20Chcel by som upozorniť, že detailná analýza Washingtonskej zmluvy nebola účelom článku ani mojou autorskou ambíciou.
Článok 1 nepochybne rámuje celu zmluvu. Zjednodušene povedané zaväzuje členov konať v súlade s chartou OSN. K tomu sú avšak ako signatári charty viazané členské zeme bez ohľadu na zahrnutie tohto bodu v Severoatlantickej zmluve. Z historického hľadiska, ak zohľadníme dobu vzniku NATO, chápem článok 1 primárne ako prihlásenie sa novovzniknutej aliancie k rešpektovaniu medzinárodného systému a práva.
Váš postreh k článku 3 by som nevyjadril lepšie. Je to práve vnímanie/ výklad článku 5, ktoré dáva priestor politikom(..i spoločnosti?) spať na vavrínoch v otázkach obrany štátu. Lebo spojenci, lebo NATO…
Článok 5 považujem považujem za kľúčový deterence faktor aliancie. Dobre to ilustrujú aktuálne úvahy „bez členstva v NATO by bol v pobaltských štátoch reálny ukrajinský scenár“.
Konkrétnejšie sa dá zmieniť napr. Atlantic Resolve, sformovanie Very High Readiness Joint Task Force a celý sled cvičení, ktoré explicitne dizajnované, ako vyjadrenie záväzku kolektívnej obrany a odhodlania brániť spojencov.To vidím ako jasný odraz článku 5.
Dovolím si dokonca tvrdiť, že s platnosťou či lepšie povedané existenciou článku 5 stojí a padá zmysel NATO ako ho poznáme dnes. Preto sa v texte nazvanom Ako rozbiť NATO zameriavam práve naň.
REPLYAnno
14. 3. 2015, 17:48Dobový kontext článku 5 bych nepřeceňoval. Vždy bude záviset na národních zájmech hlavních aktérů, zejména pak tzv. velmocí, ale i na tom, jak příjemci případné pomoci sami plní článek 3, tj. jestli se jen „nevezou“ a nespoléhají na cizí pomoc, což by si měli naši vrcholoví představitelé také uvědomovat.
REPLYJeště k tomu dodám, že nejsme posuzováni jen podle toho, kolik poskytujeme do operací jednotek a jaký máme vlastní obranný a vojenský potenciál, ale i podle toho, jak se zapojujeme do rozvojových programů NATO. I proto si myslím, že např. Švédsko, které je v tomto směru hodně aktivní, má i v rámci PfP dosti prominentní postavení.
Současně upozorňuji též na solidární klauzuli tzv. Lisabonské smlouvy, tj. článek V EU a se zadostiučiněním se připojuji ke dvěma předchozím příspěvkům, které zvýrazňují důležitost článků 1 a 3 Washingtonské smlouvy.
premaspoustik@seznam.cz
16. 3. 2015, 3:17nato
REPLY