Vytváranie spojenectiev či ich rozkladanie (na strane protivníka) je jednou zo základných stratégií v dejinách. Prvý prístup má slúžiť na navýšenie prostriedkov na našej strane. Druhý prístup má znížiť protivníkove prostriedky. Spojenectvá sú mimoriadne dôležitým prvkom takmer v každom konflikte. Nie náhodou odporúča Sun‘ C snažiť sa najskôr rozvrátiť protivníkovu stratégiu a jeho spojenectvá a až potom sa snažiť o zničenie jeho ozbrojených síl. Je to so spojenectvami také jednoduché? Predstavujú spojenci vždy pozitívny prínos? Odpoveď necháme na Vás, čitateľov. Pri jej vytváraní sa môžete inšpirovať argumentmi pre a proti nasledujúcej téze: „Spojenectvá spôsobujú viac problémov než úžitku.“
Za:
Spojenectvá majú tendencie spôsobovať viac problémov než úžitku. Táto pozícia je postavená na 3 argumentoch.
Výsledok vo vojne je zriedkakedy konečný. Z bývalých spojencov sa môžu stať noví protivníci, ktorých sme si sami vytvorili. Naši bývalí spojenci dobre poznajú naše slabiny a o to ľahšie môžu v budúcnosti sústrediť svoje úsilie na miesta, kde to pre nás bude najviac bolestivé. Je mimoriadne náročné bojovať proti protivníkovi a popritom dávať pozor, aby sme nevytvorili vhodné podmienky pre vznik nového, ešte nebezpečnejšieho. Úctyhodné množstvo príkladov nájdeme naprieč vojenskou históriou, od konca Peloponézskej vojny po súčasné spojenectvá USA so štátnymi a neštátnymi aktérmi na Blízkom východe.
Riadenie spojenectiev je časovo mimoriadne náročné. Prístup k novým materiálnym prostriedkom málokedy vyváži stratený čas, vynaložený na zladenie spojeneckých prostriedkov, spôsobov ich nasadenia a vojenských či politických cieľov. Čas je, na rozdiel od materiálnych prostriedkov, veľmi ťažko získateľný a predovšetkým nenávratný. Čas venovaný riadeniu spojenectiev môže veľmi chýbať pri vedení samotnej vojny. Vďaka tomu budú spojenci vždy vo veľkej nevýhode voči aktérom ako Ľudovít XIV či Putin. Rozhodovací proces u aktérov, ktorí nie sú závislí od spojencov, je nevyhnutne rýchlejší než u spojencov. V dôsledku toho spojenci často reagujú na situáciu, ktorá už nezodpovedá realite.
Spojenectvá znižujú voľnosť jednania. To môže byť jeden z príkladov toho, čo Edward Luttwak nazval paradoxnou logikou stratégie. S nárastom materiálnych prostriedkov sú spojené záväzky voči spojencom. Záväzky určujú akým spôsobom a pri sledovaní akých cieľov je možné prostriedky použiť. Spojenecké záväzky nás môžu zatiahnuť do konfliktu, o ktorý vôbec nemáme záujem. Tento konflikt odčerpáva nie len spojenecké ale aj naše prostriedky, ktoré by sme možno chceli využiť úplne inak. Dobrým príkladom môže byť spojenectvo Hitlera s Talianskom a následné trápenie, ktoré Mussolini Nemcom spôsoboval. Druhým príkladom by mohla byť reťaz spojenectiev, ktorá viedla k rozpútaniu prvej svetovej vojny. V tomto prípade sa z lokálneho konfliktu stala vojna, ktorá pohltila aj štáty, ktoré o ňu nemali záujem.
Proti:
Nebudeme sa mýliť ak vytváranie spojenectiev budeme považovať za rovnako staré, ako vojny samotné. Ústredná myšlienka sa dá zhrnúť takto: „ak tam budeme stáť dvaja, bude to lepšie ako keby som tam stál sám.“ Inak povedané, viac je lepšie. Ozaj veľmi jednoduchý postreh, ale nefungujú jednoduché veci najspoľahlivejšie?
Pripomeňme si, prečo štáty siahajú po spojencoch. Ak ostaneme vo sfére politického realizmu, je odpoveď jednoduchá. Spojenectvo je v ich záujme a niečo ním získavajú. Malý a slabý môžu hľadať patróna. Veľký a silný zasa napríklad „legitimitu kolektívnej akcie”. Možností je prirodzene viac ale predpoklad úžitku zo spojenectva je prítomný stále. Podceniť nemožno ani psychologický úžitok v podobe mentálnej podpory – pocitu, že v tom nie sme sami. Tento efekt samozrejme pôsobí oboma smermi. Netreba myslím čitateľovi pripomínať dôsledky spojeneckej politiky, ktorú v našich končinách označujeme ako „Mníchovskú zradu“.
Pre obhajobu spojenectiev siahnem po známom výroku osoby, ktorá mala o vedení vojny zo spojencami bohaté skúsenosti. Slová Winstona Churchilla, že existuje najmenej jedna vec horšia než bojovať zo spojencami – bojovať bez nich, výstižne zhrňujú podstatu tejto polemiky.
Záverom si dovolím uviesť jeden predpoklad. V čoraz viac prepojenom svete bude význam spojenectiev rásť a rásť bude aj ich komplexita. Venujme preto pozornosť časom overeným spojenectvám, zveľaďujme ich a pozorne ich prispôsobujme meniacemu sa prostrediu.
Autori: Samuel Žilinčík a Matej Kandrík
Leave a Comment
Your email address will not be published. Required fields are marked with *