Pôvodne v skrátenej podobe uverejnené na portále HistoryWeb.sk

Prepojenie akademického prostredia a vojenstva nie je nič nové. Jedny z najväčších pokrokov v mechanike, chémii a v rade iných prírodných vied vyvstali vyslovene z vedeckej práce na objednávku armády, či boli armádou aspoň sponzorované. Od antiky až po vrcholný stredovek to bolo tak, od neskoršieho stredoveku a zvlášť po nástupe renesancie táto prax vyslovene akcelerovala. Kto myslíte, že boli najväčší sponzori napr. Leonarda da Vinciho?

Tank podle návrhu Leonarda da Vinci. Foto: Flickr, licence CC

Jeho umenie bolo obdivované, ale chápalo sa skôr ako prívesok k jeho hlavnej pracovnej náplni, ktorou bolo dizajnovanie vojenských inovácií pre vládnuci rod Florencie. V modernejších dejinách to tiež nebolo inak – armáda pravdepodobne až do 20. storočia patrila k vyslovene dominantnému alebo aspoň podstatnému finančnému nákladu každého štátneho útvaru, a tak sa na ňu sústredila značná pozornosť aj iných zložiek spoločnosti, pričom akadémia nebola výnimkou.

Na spoločenské vedy sa však nepozeráme, na rozdiel od prírodných vied, ako na nutnosť pre vedenie vojny. Preto sa môže zdať absurdná otázka: Ako by mohli k vedeniu vojny prispieť spoločenské vedy, ktoré neraz reprezentujú skôr starší páni, trochu odtrhnutí od reality? Zdá, že pomerne značne, aj keď to nemusí byť na prvý pohľad zrejmé…

Už Machiavelli dobre radil
Antickí generáli používali históriu, aby sa vzdelávali v taktike aj stratégii a to sa nezmenilo dodnes. Niccolo Machiavelli tiež nebol prvý znalec politickej teórie, ktorý radil svojmu zamestnávateľovi, ako vyťažiť zo situácie v strategickom zmysle čo najviac.

Znalosť ľudskej psychiky a motivácií sa používala naprieč dejinami, od antických rétorov, ktorí pozdvihovali morálku vojska pred bitkou, po súčasných špecialistov na vypočúvanie väzňov, ktorých cvičí každá bezpečnostná zložka na svete. Systematizované zapojenie spoločenských vied v prospech armády je možné stopovať minimálne do novoveku. Lingvisti a etnológovia v žolde holandskej aj britskej Východoindickej spoločnosti boli rovnako bežní ako znalci politickej teórie a kultúrnych zvyklostí (dnešní politológovia a kulturológovia) v službách koloniálnej správy európskych mocností. Obdobne tak raní antropológovia a etnografi pomáhajúci americkej armáde v boji proti Siuxom a iným odbojným indiánskym kmeňom. Tá pomoc bola zvyčajne dvojaká, buď išlo o vojensky využiteľné informácie (konkrétne údaje alebo psychologické dáta), alebo pomáhali legitimizovať vojenské úsilie poukazujúc na prvky v protivníkovej kultúre a zvyklostiach. Tie mohli byť negatívne interpretované, slúžiac ako zdôvodnenie pred širšou verejnosťou vlastnej či spriatelenej strany. Obľúbené boli súdy ako „sú to primitívi“, alebo „sú inherentne násilní“, alebo „menej inteligentní“.

Čierny seržant nemôže byť poručíkom
Táto legitimizácia bude dôležitým prvkom aj naďalej, pretože mať vedecké argumenty pre svoju ideológiu, zvlášť v západných krajinách 19. – 20. storočia, malo svoju váhu. Počas prvej svetovej vojny sa napr. Americká psychologická asociácia (APA, jestvuje dodnes) podieľala na zostavení desiatok komisií, ktoré mali pomôcť Spojeným štátom vo vojne. Jednou z nich bola neslávne známa komisia pre zostavovanie IQ testov pre potreby armády. Podľa tejto komisie boli z hľadiska inteligencie etnickí Anglosasi na vrchole pomyselného rebríčka, pod nimi sa nachádzali rôzni iní prisťahovalci a na spodku bola negroidná rasa. Podobalo sa to postoju antropológov 19. storočia, ktorí pomáhali ospravedlniť európske koloniálne správanie, keď civilizovaní a inteligentnejší pomáhali tým primitívnejším, menej rozvinutým a menej inteligentným. Výsledky daných IQ testov potom armádne personálne oddelenia zohľadňovali pri zaradení do skupín podľa bojových úloh alebo pri povyšovaní. Jednotky zložené prevažne z černochov alebo z prisťahovalcov dostávali podradnejšie bojové úlohy. Čierny seržant sa mohol vyznamenať v boji, ale podľa IQ nemohol veliť ničomu väčšiemu ako čate. Táto prax bola taktiež jedným z argumentov v prospech eugeniky a obľúbeným príkladom nacistických vedcov.

Foto Flickr. Licence CC

Uvedené príklady sú skôr tie negatívne, keďže sú viac známe a kontroverzné. Samozrejme, spoločenskí vedci mali aj pozitívny vplyv. Znalosť kultúry či jazyka zvyšuje schopnosť ublížiť, rovnako ako pomôcť či zmenšiť trecie plochy vznikajúce v dôsledku nedorozumení. O tom ale viac neskôr.

Nasadenie spoločenských vedcov v prospech svojich strán počas druhej svetovej vojny bolo rozhodne nezanedbateľné. Mobilizovali sa na masívnej úrovni, prispel k tomu okrem vlasteneckých a iných podobných idealistických pohnútok aj silný lobing ich vlád a propaganda (na vedcov má vplyv podobne ako na kohokoľvek iného). Väčšina vedcov sa zapojila z presvedčenia. Na strane Osi pre vieru v ich záujmy, na strane Spojencov za boj proti tyranii. APA svojich členov vyslovene podporovala, aby sa zapojili, čo viac ako polovica aj spravila. Niektorí strany konfliktu podporili vedeckou prácou a expertízou, veľmi cenení boli napríklad špecialisti na tichomorskú oblasť a Japonsko (tí pomáhali dizajnovať aj plán internácie japonských prisťahovalcov v USA) alebo prepožičali svoje postavenie nenápadných akademikov špionážnym agentúram. Toto bola bežná prax na všetkých bojujúcich stranách.

Projekty v Studenej vojne
Aj obdobie vojny vo Vietname zažilo svoj prídel spoločenskovedných projektov. Známa je napr. skupina antropológov vedená Michaleom Moermanom, ktorá pracovala na analýze spôsobov pacifikácie povstaleckých hnutí v Indočíne. Najznámejší a najkontroverznejší bol ale Projekt Camelot, nazvaný podľa literárneho Camelotu z knihy T. H. Whitea, v ktorom vládol mier a dokonalá harmónia. Projekt Camelot iniciovali v roku 1964 na americkom ministerstve obrany a jeho účelom bolo analyzovať dôvody konfliktu medzi rôznymi národnostnými skupinami a navrhnúť prípadné riešenia, ako im zabrániť. Mal očividné vojenské využitie, Washington Star v roku 1965 zverejnil interview s dôstojníkom, ktorý daný projekt komentoval nasledovne:

Úspech pri úlohách, ako je vybavenie a výcvik domorodých bezpečnostných síl pre vnútorné bezpečnostné misie, civilné pôsobenie, psychologický boj či iné akcie dôležité pri protipovstaleckom boji, závisí od podrobnej znalosti domorodej sociálnej štruktúry, kultúry, jej zmien a ich dôvodov, zvlášť tých násilných, a pochopenia efektov, ktoré nastanú pri rôznych zákrokoch, ktoré má vláda, armáda a iné bezpečnostné zložky k dispozícii.

Inými slovami, zle sa bojuje proti nepriateľovi, ktorého správanie nechápeme, zvlášť ak chceme proti nemu bojovať za pomoci spojenca, ktorého takisto nechápeme.

Potom čo sa prevalilo, že jeho iniciátori, predovšetkým antropológ Hugo Nutini, navrhli vyskúšať svoje teórie v praxi (konkrétne v Chile), bol projekt po dvoch rokoch zrušený. Nutini kontaktoval niekoľko chilských sociológov a antropológov, niektorí z nich to pustili do médií a vznikol škandál. Experimentovanie na vlastnom obyvateľstve, navyše pre potreby cudzej mocnosti, zjavne nie je príliš populárne.

Skvelou ukážkou podielu ekonomických vied a politológie na víťazstve v Studenej vojne je dokument s nenápadným menom NSC 68. Ide o National Security Council report č. 68, ktorý vypracovali na priame zadanie prezidenta Harryho Trumana. Jednou z jeho častí bol ekonomický plán Spojených štátov, ktorý kalkuloval s rôznou výkonnosťou ekonomík USA a ZSSR. Tento plán bol skombinovaný s pozorovaním, že komunizmus je typologicky podobný fanatickému náboženstvu, pričom niektorí jeho autori počítali s ignorovaním ekonomickej reality vedením ZSSR – fanatici majú tendencie také veci ignorovať. Cieľom bola snaha prepnúť ekonomiku ZSSR do takej miery, aby skolabovala, populárne povedané ich „uzbrojiť k smrti“, čo sa v konečnom dôsledku aj podarilo.

Akadémia vied a smrti
Podiel spoločenských vied na vojenskom snažení rôznych strán je teda zrejmý a nezanedbateľný. Ani dnes to nie je inak. Množstvo antropológov, psychológov, sociológov, politológov, religionistov, ekonómov, špecialistov na masmédiá a iných spoločenských vedcov pracuje pre stovky existujúcich bezpečnostných think-tankov a vývojových spoločností, ako sú britský RUSI, ktorý poskytuje poradenstvo britskej armáde od čias vojvodu Wellingtona. Nemôžme zabudnúť na americký RAND, ikonický predovšetkým vďaka formulovaniu doktríny „MAD“, ktorá je významným konceptom medzinárodných vzťahov dodnes.  Za 70 rokov svojej existencie si od kritikov vyslúžil šarmantnú prezývku Akadémia vied a smrti.

Prepojenie spoločenských vied a vojenstva existuje aj na organizačnej úrovni. Niektoré univerzity vyslovene pripravujú akademikov pre armádu a niektoré vojenské zložky cielene regrutujú spoločenských vedcov. Tieto prepojenia sú kontroverzné, a preto veľmi zaujímavé. Uveďme si niekoľko príkladov. Počítačové laboratóriá na Carnegie Mellon University vyvíjajú za pomoci expertov na neurolingvistické programovanie a ľudsko-strojovú interakciu, behaviorálnych psychológov, kulturológov či ďalších spoločenských vedcov tzv. RADAR (Reflective Agents with Distributed Adaptive Reasoning) ,elektronického pomocníka – softvér riadiaci procesy (prideľovanie zdrojov, zostavovanie poradia dôležitosti informácií, zostavovanie reportov z kúskov jednotlivých informácií), ktoré by inak musel riadiť človek. Ide o vojenský projekt, ktorý má zjednodušiť prácu hi-tech vojakovi alebo veliteľovi a šetriť mu tak drahocenné sekundy v boji aj mimo neho, tak aby nebol presýtený informáciami.

Projekt Ironman
Projekt RADAR je iba jedným z mnohých príkladov spolupráce. Budúcnosť je v robotizácii armády a nemalé množstvo danej robotiky bude „wearable technology“, čiže ju bude človek nosiť na sebe ako časť vybavenia či oblečenia. Najextrémnejším príkladom je exoskelet od vojenských vývojových laboratórií DARPA, teda robotický oblek, do ktorého sa vojak „oblečie“ (áno, presne ako Ironman) a získa tak netušené bojové možnosti (aj keď zatiaľ nelieta). Spoločenskí vedci pracujú ako na zostavení ovládania a „interfejsu“, aby bol človek schopný celý exoskelet efektívne ovládať, bol dostatočne intuitívny a pod., ako aj na tom, ako psychológiu vojaka uzavretého do bojového robotického kompletu nepreťažiť.

Richard Gibson, profesor psychológie na University of Central Florida, vedie tím psychológov, ktorí sa snažia zostaviť signálny jazyk pre americkú armádu, zložený výlučne z vibrácií. Tak by mohlo veliteľstvo napr. zaslať vojakovi správu s vylúčením vizuálnych či zvukových prvkov a keby ju aj nepriateľ zachytil, nemal by žiadny obraz ani zvuk, iba systém znakov zadávajúcich príkaz vojenskej helme vibrovať určitým spôsobom, čo je pomerne komplikované dešifrovať. Vibrácie sú údajne aj menej rušivé ako vizuálna správa na displeji či hlásenie vysielačkou, čím sa menej narúša koncentrácia vojaka. Navyše na niektorých frekvenciách či displejoch má neraz vojak, o veliteľovi nehovoriac, toľko informácií, že ich už ani nevníma, v takom prípade ho vibrácia upozorní na fyzickej úrovni, a tak priláka jeho pozornosť.

Political Instability Task Force vznikol v roku 1994 ako verejný projekt financovaný CIA, ktorý mal skúmať dôvody kríz, zlyhaní, zmeny režimov či priamo rozpadu štátov. Najviac sa na ňom podieľali spoločenskí vedci z George Mason University a University of Maryland. Za najvýraznejšie indikátory krehkosti politického systému považuje čiastočne demokratické štátne inštitúcie v kombinácii s nízkym zapojením do medzinárodného obchodu s vysokou detskou úmrtnosťou. To je typické napr. pre celý rad afrických krajín.

PRISP a ICSP programy sú vládne štipendiá Spojených štátov, schválené Kongresom, ale vyvinuté Felixom Moosom, profesorom antropológie z University of Kansas, a udeľujú sa študentom, ktorí sa zaviažu po ukončení štúdia odpracovať 18 mesiacov, resp. 2 roky pre niektorú z domácich spravodajských agentúr. Záujem je hlavne o lingvistov a špecialistov na konkrétne geografické oblasti (v súčasnosti logicky hlavne o špecialistov na Blízky východ a juhovýchodnú Áziu, ale opäť narastá záujem aj o expertov na východnú Európu a pomaly aj o Afriku – hlavne v dôsledku čínskeho „skupovania Afriky“). Podobný je aj NSEP, iba užšie zameraný na jazyky.

Logo Minerva Initiative.
Zdroj: US Military Academy West Point

Medzi najzaujímavejšie projekty kooperácie medzi armádou a spoločenskými vedami patrí Projekt Minerva, nazvaný po rímskej bohyni múdrosti a strategicky premyslenej vojny. Minerva Initiative je pomerne mladý projekt, schválený v roku 2008, keď naň americké ministerstvo obrany vyčlenilo 51 miliónov dolárov s cieľom prizvať akademikov, aby ponúkli svoj pohľad a expertízu na štyri oblasti, ktoré Pentagon zaujímali, konkrétne (podľa dôležitosti) na Čínu, terorizmus, Irak a islam. Minister obrany Gates sa vyjadril v tom zmysle, že by bol rád, keby sa univerzity podieľali na zostavení open-source databázy na tieto témy, so špecifickým zameraním na aktuálne bezpečnostné otázky, ako sú napr. čínske vojenské technológie, situácia v Iraku či analýza rôznych ideologických skupín a hľadísk v rámci islamu s dôrazom na džihádistické skupiny. Časť prostriedkov bola tiež vyhradená na témy, ktoré môžu vyvstať v najbližších rokoch. Medzi mnohé akademické inštitúcie, ktoré sa do projektov v rámci Minervy zapojili, boli napr. University of Arizona, kde sa venovali štúdiu politických oponentov radikálnych moslimských organizácií, alebo University of Texas, kde sa zamerali na vplyv zmeny klímy na politickú stabilitu afrických režimov.

Projekt Minerva vznikol do veľkej miery preto, že rozsah úloh, ktoré armáda v 21. storočí plní, je oveľa širší ako v nedávnej minulosti. Vojny v Afganistane aj v Iraku ukázali potreby armády v kapacitách, ako je správa obsadených území, opätovný rozvoj a stabilizácia okupovaných území a pod. Väčšina úloh v tejto kapacite je nekinetickej povahy, práve naopak, nutnosť použiť silu je často zlyhaním v pridelenej úlohe, keďže nenapomáha stabilizácii daného územia. Aj preto niekoľko rokov pred Minervou vznikol experimentálny projekt, ktorý mal americkej armáde a jej spojencom pomáhať v týchto úlohách. Vrámci tohto projektu boli spoločenskí vedci nasadzovaní priamo do bojových jednotiek, aby mali možnosť analyzovať situáciu priamo v teréne s nulovým oneskorením prílevu dát a bez filtra vojenských hlásení. Tento experiment bude predmetom druhej časti tohto krátkeho seriálu.