Kniha je rozčlenená na devět kapitol. Nájdeme tu aj rozličné mapy a dve sady farebných fotografií, na konci knihy sú dve prílohy: zloženie koaličných vojsk, a autorove zápisky z rozhovoru s generálom Tommym Franksom, ktorý velil koaličným silám. Prvá kapitola knihy je nazvaná ,,Záhadná vojna“. Viac ako výstižný názov pre vojnu, ktorá bola zahaľovaná rôznymi nejasnosťami. Pre čitateľa z roku 2011, ktorý má aký-taký prehľad o udalostiach v Iraku za posledných 8 rokov, a nevie celkom, čo od knihy čakať, je jej začiatok tak trochu šokujúci. Hneď tretia veta prvého odstavca totiž znie: ,,Válka v Iráku z roku 2003 byla výjimečná tím, že pro anglo-americká vojska, které ji vedla, šťastně začala a vítězně skončila.“

Autor prezentuje veľmi jednoznačný postoj: vojna bola výhrou. Voči tomuto tvrdeniu by sme s dnešnými vedomosťami o vývoji tejto vojny mohli veľmi dôrazne protestovať. No treba si uvedomiť dve veľmi dôležité veci. Prvá je, že kniha je z roku 2004, teda napísaná približne rok po vojne, po úspešnom začiatku irackej okupácie a dolapení Husajna – bez akýchkoľvek vedomostí o tom, čo sa v Iraku dialo v rokoch 2004 až 2011. Druhá je samotné autorovo ponímanie vojny pre potreby tejto knihy. Už vo vyššie citovanej vete hovorí o tejto vojne ako o ,,vojne z roku 2003“. V treťom odstavci je ešte konkrétnejší: vojnu definuje dátumami 20. marec 2003 až 9. apríl 2003. Autorovi treba dať za pravdu, že toto bola skutočne prvá fáza vojny, zahŕňajúca inváziu a ovládnutie územia Iraku. A naozaj, aj podľa toho, čo autor píše, táto fáza vojny bola jednoznačne víťazná. Za 21 dní padol na kolená iracký režim, Iracká pravidelná armáda doslova zmizla (toto Keegan zmieňuje ako jednu zo záhad tejto vojny), elitná Republikánska garda stratila akýkoľvek význam, odpor fedajínov bol potlačený, strategické ciele boli obsadené.

Preto, keď sa stotožníme s autorovým ponímaním tejto vojny pre potreby knihy, a budeme ju brať z dnešného pohľadu len ako úvodnú inváziu (logický postoj z roku 2004), môžeme si z nej zobrať maximum informácií. I keď niekoho možno zarazí Keeganova interpretácia casus belli, dôvodu k vojne. Autor však zase vychádza z faktov známych v roku 2004. Tým nám dáva vodidlo, ako bude vyzerať celá kniha: faktická, bez zbytočných odbočiek, miestami kritická a kladúca nevyhnutné otázky, no nikdy neskĺzava k nefaktickosti, tendenčnému mysleniu a konšpiráciám. V celej prvej kapitole však kladie potrebné otázky, ktoré si musíme položiť, ak chceme porozumieť tejto veľmi komplikovanej a nejasnej vojne. Rovnako ako tieto otázky je však dôležité aj historické pozadie Iraku a vlády Saddáma Husajna. Tomu sa Keegan venuje v ďalších kapitolách. Histórii sú venované ďalšie tri kapitoly knihy, a to Irak pred Saddámom, Saddám Husajn, a Saddámove vojny, ktoré poskytujú solídny základ pre pochopenie vojny, ktorej sa autor bude venovať v ďalších kapitolách.

Ďalšia, piata kapitola nesie názov Kríza v rokoch 2002-03. Keegan dôsledne rozoberá prípravy na vojnu, no aj v úvode spomínané snahy o jej odvrátenie zo strany rôznych európskych štátov. Zdôrazňuje americké prekvapenie z nemeckého odmietnutia, už menej je však prekvapený z odmietnutia francúzskeho, ktoré robilo s Irakom výnosné obchody už od 70. rokov. Pri vyslovovaní týchto vecí je jasný autorov negatívny názor na tento francúzsky postoj. Je možné, že za tým môžeme hľadať tradičnú britsko-francúzsku rivalitu. V šiestej kapitole, ktorá je nazvaná Američania vo vojne sa dostávame k samotnému priebehu vojny.

Kapitola pokračuje v nastúpenej faktografickej ceste, a sprevádza nás cestou amerických síl. Postupne sa dostávame cez prechod hranice z Kuvajtu, všetky dôležité strety, až po uvoľnenie cesty na Bagdad. I keď samotnej kapitole sa z faktického hladiska, ani z pohľadu podania informácií nedá v podstate nič vytknúť, rád by som však zmienil dve veci, ktoré nie sú celkom presné.

Prvá je zmienka o ,,vlastnej leteckej zložke pozemnej armády“. Autor týmto myslí US Army Air Forces (USAAF), ktoré fungovali počas 2. svetovej vojny, resp. do roku 1948. Potom bola táto zložka pretransformovaná do Letectva Spojených štátov, US Air Force (USAF), a takto funguje dodnes. Pozemná armáda (US Army) nemá vlastnú leteckú zložku s klasickými lietadlami. Disponuje však veľkým množstvom vrtuľníkov, no pri transporte väčšieho nákladu či výsadkového vojska, sa spolieha na kapacity US Air Force.Táto malá faktická nepresnosť však knihe neuberá nič na kvalite. Obávam sa takisto, že sa pokojne mohla objaviť až pri preklade.

Druhá vec je autorov neskrývaný obdiv nad logistickým umením amerických ozbrojených síl. Podľa Keegana neskrývali obdiv ani britskí dôstojníci, ktorí boli svedkami zložitých amerických logistických manévrov. Treba ale poznamenať, že ani na prvý pohľad dokonalá logistika nefungovala vždy na 100 %. Reportér časopisu Rolling Stone Evan Wright, ktorého cituje na strane 126 aj Keegan, strávil inváziu s prieskumníkmi 1. expedičného zboru Námornej pechoty. Neskôr zo svojich zápiskov zostavil knihu Generation Kill. Wright v tejto knihe Zobrazit další »