Hannibal vs. Rimania – Vojská v Druhej púnskej vojne I.

Hannibal vs. Rimania – Vojská v Druhej púnskej vojne I.

Nasledujúci článok sa zaoberá porovnaniu dvoch dlhoročných rivalov z obdobia pred naším letopočtom, Ríma a Kartága. Konkrétne sa táto menšia analýzo-úvaha venuje porovnaniu ich armád, so zameraním na obdobie Druhej púnskej vojny. Práve v tom čase bol totiž Rím v najväčšom smrteľnom ohrození, k akému znova prišlo až v čase pred rozpadom Rímskej ríše.

Zdroj: Wikimedia

Zdroj: Wikimedia

Zloženie vojska

Kartáginská armáda
Vo svojej podstate je už len toto jej pomenovanie zavádzajúce. Presnejšia formulácia by totiž znela – vojaci bojujúci za Kartágo. Samotní Kartáginci v nej totiž tvorili len minimálny počet.  Takmer celá sa totiž skladala z ne-kartágincov, bola to teda žoldnierska armáda. Na rozdiel však od neskorších armád, napríklad tých stredovekých, ju tvorilo niekoľko rôznych článkov, v podstate značne diferentných. Nachádzali sa v nej totiž jednotky z Afriky, Hispánie a nakoniec po dosiahnutí územia Talianska sa k Hannibalovmu vojsku pripojil aj relatívne veľký počet Galov a tamojších kmeňov. Keďže sa text venuje Druhej púnskej vojne, zameria sa práve na rozdelenie armády počas najdlhšej časti tejto vojny, ktorou bolo Hannibalov ťaženie na územie dnešného Talianska.

Prevahu v kartáginskej armáde mali vojaci z oblastí kontrolovaných týmto štátom. Pravdepodobne najobávanejšiu zložku pechoty tvorili Líbyjčania. Boli vyzbrojení krátkou kopijou pre boj muža proti mužovi, klasické dlhé kopije tzv. sarissy vďaka modernejšej taktike pri vedení bitiek už prestali hrať rozhodujúcu  úlohu a v podstate upadli do zabudnutia. Rovnako ako aj iné bojové jednotky z Afriky, boli Líbyjčania vyzbrojení tiež krátkymi mečmi a so sebou niesli stredne veľký štít. Veľkou výhodou týchto bojovníkov bola ich vysoká schopnosť manévrovať, kedy dokázali bojovať rovnako úspešne vo voľnej, ale aj v otvorenej formácii. Po väčších víťazstvách nad Rímom sa do ich výzbroje dostáva aj rímske vybavenie, ktoré s vďačnosťou prijímajú kvôli jeho vysokej kvalite a na prvý pohlaď sa vzhľadom začínajú podobať na rímskych vojakov.

Ďalšiu významnú zložku kartáginskej armády tvorili numidskí jazdci. Patrili skôr ku ľahkému jazdectvu, ale aj napriek tomuto faktu nemali problém poraziť aj rímsku ťažkú jazdu. Na svoju obranu nosili v podstate len ľahký kožený štít, nemali na sebe žiadne brnenie, a k útoku používali niekoľko oštepov. Napohľad mohli pôsobiť veľmi zraniteľne a nie veľmi nebezpečne, ale vďaka svojmu ľahkému vybaveniu dokázali účinne manévrovať a spôsobiť ťažké straty aj lepšie vyzbrojenému protivníkovi.

Hannibal po bitvě. Foto: Wikipedia Commons

Hannibal po bitvě. Foto: Wikipedia Commons

Rolu ťažkej jazdy v kartáginskej armáde zastávalo líbyjsko-fenické jazdectvo. Boli nositeľmi helenistickej zbroje, čo znamenalo pevný náprsný pancier, kvalitnú helmu a do rúk štít s kopijou a mečom. V podstate sa nelíšili od rímskeho jazdectva a tomu podobná bola aj ich taktika menej pohyblivého, avšak pokiaľ v uzavretej formácii naozaj zdrvujúceho celku ničiaceho všetko, čo mu stojí v ceste.

V neposlednej miere sa dôležitou súčasťou stali aj príslušníci galských kmeňov, ktorí tvorili významný podiel na celkovom počte Hannibalovej armády po jeho prechode Alpami, kde prišiel o značnú časť svojho elitného vojska. Táto skupina vojakov nebola len čisto žoldnierska v pravom zmysle slova, ale v kontexte ich desiatky rokov trvajúcich bojov proti Rimanom, považovali pripojenie k Hannibalovi aj ako súčasť svojich osloboditeľských bojov. Dúfali totiž, že vďaka kartáginskej výprave dokážu oslobodiť svoje územie spod rímskej nadvlády. Na druhej strane, ani po svojich bohatých, koniec koncov však neúspešných, skúsenostiach v bojoch s Rimanmi nezmenili svoj spôsob boja. Naďalej sa vyznačovali v podstate žiadnym ochranným brnením a buď obrovským obojručným mečom alebo veľkým štítom a menším mečom. Ich taktika spočívala v hromadnom útoku v nie moc zovretej formácii a v dúfaní, že svojou obrovskou kinetickou energiou prerazia nepriateľský šík a následne vďaka svojej fyzickej prevahe totálne rozdrvia nepriateľa. To sa však nie vždy podarilo a Rimania si voči nim vypracovali úspešnú taktiku. Tá spočívala v zahltení masy Galov oštepmi a tým spôsobeným znížením ich pôvodnej sily.

Čo sa týka streleckých jednotiek, najdôležitejšími boli baleárski prakovníci, ktorí v tej dobe patrili medzi elitu vo svojej činnosti.

Viacmennej jedinými zástupcami Kartágincov v ich vlastnej armáde (samozrejme okrem dôstojníkov a veliteľov) bol tzv. Svätý oddiel z Kartága. Jednalo sa o elitnú pechotnú jednotku kartáginských občanov regrutovaných medzi najvyššími vrstvami obyvateľstva pochádzajúcich z najbohatších rodín. Cvičili sa už od útleho detstva a vykonávali úlohu ťažkoodencov ako kopijníci, v počte približne 2000 mužov. Aj keď zmienky o tejto jednotke pochádzajú z obdobia ešte pred Púnskymi vojnami, podľa niektorých gréckych historikov mohli tvoriť Hannibalovu osobnú stráž, prípadne zálohy v najväčšom nebezpečenstve.

Zaujímavou súčasťou kartáginskej armády boli určite tiež slony vycvičené pre boj. Hannibal ich pravdepodobne plánoval použiť ako rozhodujúci prvok v bojoch, kedy mohli buď totálne rozvrátiť rímske formácie, alebo minimálne svojím odstrašujúcim výzorom silne zasiahnuť nepriateľskú morálku a vystrašiť aj kone rímskych jazdcov. Pred Alpami ich mal vo svojej armáde približne 40, počas tohto prechodu však prišiel v podstate o všetky a hovorí sa, že na poslednom žijúcom slonovi vošiel práve on do Talianska, poprípade že s ním prekonal močiare, kde prišiel aj o svoje jedno oko.

Rímska armáda
V čase Púnskych vojen ju tvorili v podstate len rímski občania z Talianska. V priebehu vojny sa na ich stranu pridávali rôzni spojenci, napríklad numidské knieža Massinissa, avšak rozhodujúcu úlohu zohrávali práve rímski legionári. Ich motiváciou na rozdiel od Kartágincov nebola vidina zisku, majetku, ale predovšetkým obrana ich samotného štátu – teda Ríma.  Aj napriek tejto psychickej výhode však utrpeli niekoľko porážok, ktoré spočívali nielen v chybných strategických a taktických rozhodnutiach ich veliteľov, ale tiež v ich nedostatočnom výcviku. V porovnaní so žoldniermi, väčšina rímskych vojakov bola v skutočnosti len odvedených na účel obrany štátu z ich polí, statkov a miest, a teda musela podstúpiť na začiatku hlavne bojový výcvik, na ktorý nie vždy bol dostatok času.

Rímska výzbroj závisela najmä podľa rozdelenia vojakov. Elitná pechota, triarovia, nosili krúžkovanú zbroj, holenice, prilbu etrusko-korintského typu, oválny štít a dlhú kopiju. Ďalšie pechotné jednotky, principoviahastáti niesli so sebou ťažký vrhací oštep a menšie brnenie. Spomenutá pechota pôsobila v uzavretých formáciách bez väčších manévrovacích schopností. Ku ľahkej pechote patrili veliti, ktorí bojovali naopak v otvorených formáciách pred šíkmi. Ich úlohou bolo zasypať nepriateľa množstvom oštepov a tým narušiť ich formácie či postup. Na sebe mali len málo brnenia a v ruke držali guľatý štít. Najrevolučnejším prínosom sa stal meč hispánskeho typu, ktorý na rozdiel od predtým používaného meču kopis bol kratší, obojstranne naostrený s výhodou, že ním bolo možné nielen sekať, ale aj bodať. Túto jeho výhodu Rimania úspešne využívali, kedy namiesto dovtedy zaužívaného spôsobu boja – sekaniu, začali využívať meč primárne na bodanie a tým spôsobovali nepriateľom oveľa väčšie straty. Ďalšou výhodou tohto meča bola jeho malá dĺžka. Keďže rímski nepriatelia, konkrétne napríklad Galovia, používali veľké obojručné meče, potrebovali okolo seba viac priestoru. Zato rímski legionári, používajúci krátke meče, mohli udržiavať zomknutejší tvar, menší vzájomný rozostup medzi dvoma vojakmi a teda v podstate proti sebe stáli dvaja nepriatelia proti trom legionárom.

Foto: Flickr

Foto: Flickr

Rímska jazda sa skladala hlavne z ťažkého jazdectva, ktorého úlohou nebol útok primárne na stred nepriateľskej línie, ale z krídiel obkľúčiť nepriateľa a týmto spôsobom ho poraziť. Jazdci boli vyzbrojení zväčša kopijou a krátkym mečom. Na obranu im slúžil podlhovastý štít a náprsný kyrys. Aj napriek kvalitnej výzbroji však rímska jazda jednoznačne zaostávala za tou kartáginskou nielen v počte mužov, ale tiež aj výcviku a skúsenostiach z predchádzajúcich bojov. Jej hlavná úloha v tomto období bola teda hlavne zadržať útok nepriateľskej jazdy, poprípade obísť nepriateľa na krídle a odtiaľ ho napadnúť.

V pokračovaní článku sa dočítate o veliteľoch, taktike a obliehaní miest počas Druhej púnskej vojny. 

1 comment
Profilový obrázek
Dominik Plávka
CONTRIBUTOR
PROFILE

Ďalší články

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked with *

Cancel reply

1 Comment

  • Profilový obrázek
    Miroslav Igaz
    24. 9. 2016, 14:34

    Článku možno vytknúť iba dve chybičky:

    K historickej rovine: v prípade územia Apeninského polostrova v dobe rímskej hovoríme o Itálii, nie Taliansku. Túto nomenklatúrnu chybu potom opakujete v celom článku – vďaka čomu veta "rímski občania z Talianska" znie nanajvýš smiešne. Pre budúcnosť sa toho vyvarujte.

    K štylistickej rovine iba toľko, že pojmy ako Svätý oddiel z Kartága, Púnske vojny alebo Druhá púnska vojna nepotrebujú začiatočnú kapitálu (nakoľko slová svätý, druhý a púnske vyjadrujú atribút, nie sú vlastným pomenovaním).

    REPLY

Nejnovější komentáře