Hannibal vs. Rimania – Vojská v Druhej púnskej vojne II.

Hannibal vs. Rimania – Vojská v Druhej púnskej vojne II.

Pokračovanie článku o vojskách v Druhej púnskej vojne

Velitelia a taktika

Kartáginská armáda
Čo sa týka veliaceho prvku, tvoril ju hlavne jeden človek, Hannibal. Bol to práve on, ktorý dostal od predstaviteľov mesta Kartága dôveru, peniaze a armádu, aby viedol túto vojnu. Je viac než pravdepodobné, že si to nezaslúžil len kvôli tomu, že jeho otec bol slávny Hamilkar Barkas, ktorý dosiahol počas prvej púnskej vojny mnohé úspechy. Hannibal bol totiž nielen synom slávneho vojvodcu, ale zároveň sám bol vynaliezavý stratég, taktik a bojovník. Vďaka nemu bola aj Druhá púnska vojna spočiatku mimoriadne úspešná pre Kartágo. Jeho schopnosti sa však netýkali len priamo bojového poľa, ale ukazoval ich aj mimo neho. Počas celej výpravy do Talianska a v nej znášal rovnaké útrapy ako jeho vojaci, nevyberal si väčší luxus ktorý by mu možno ako veliteľovi armády prináležal. Značne fascinujúce sú jeho kvality v zjednocovaní takého rôznorodého vojska. Velil totiž nielen svojím rodným Kartágincom, ktorých musela byť celkovo v jeho vojsku menšina. Spolu s nimi totiž putovali rôzne podrobené africké národy, Hispánci, Galovia atď. Napriek tomu, že táto armáda bola žoldnierska, nikdy sa proti nemu nevzbúrila, ako to býva v takomto prípade niekedy zvykom a verne ho nasledovali počas celej výpravy.

Zdroj: lovecpokladu.cz

Zdroj: lovecpokladu.cz

Hannibal dokázal na rozdiel od rímskych veliteľov prispôsobiť svoju taktiku miestnym podmienkam. Nepoužíval teda stále rovnaký postup, ale menil ho tak, aby mu priniesol čo najväčšie šance na úspech. Napríklad v bitke pri Trebii vyčkával na útok Rimanov, ktorých svojím čakaním priam donútil zaútočiť. Tí sa museli najprv prepraviť cez rieku, kde ich napadli oddýchnutí Kartáginci. Spolu s tým však vyslal svojho brata Maga s tisíckou jazdcov za chrbát Rimanov, odkiaľ ich napadol a tak dovŕšil ich skazu.

Okrem prechodu Alpami Hannibal uskutočnil aj ďalšie prekvapivé kroky, kedy napríklad prechádzal bažinami a močiarmi a dostal sa až ku Trasimenskému jazeru. Tým sa vyhol obkľúčeniu zo strany konzulov Flaminia a Servilia, v ktorých pláne šlo práve o pokus dostať Hannibala do kliešťov. Nakoniec obkľučuje Flaminia pri jazere a vznikla ďalšia rímska porážka.

Pravdepodobne najviditeľnejší Hanniblov úspech bolo totálne rozdrvenie rímskej armády pri Kannách. To dokazuje naozajstnú brilantnosť jeho vojenských schopností. Do svojho predsunutého stredu nasadil galských vojakov, ktorých vernosť nebola vždy práve stopercentná. Zároveň do stredu, avšak za galské línie, do dvoch zástupov postavil svoju asi najelitnejšiu pechotu, Líbyjčanov. Na obe krídla postavil svoju jazdu. Tá na začiatku bitky útočila na rímsku kavalériu a porazila ju. Zároveň Galovia v strede pod náporom rímskych legionárov postupne, avšak organizovane ustupovali, až vytvorili „polmesiac” prehnutý pod rímskym náporom. Z bokov sa zároveň dostali dopredu Líbyjčania a zaútočili na Rimanov, ktorí tak boli z troch strán obkľúčení a skazu dokonala kartáginská jazda, ktorá na nich zaútočila z tylu. Rímske vojsko tak skončilo totálne porazené.

Hannibal vedel zapôsobiť aj na psychiku vojakov. Napríklad po zostupe z Álp predviedol pred svojich vojakov zajatých Galov v reťaziach a ukázal im drahú zbroj a spýtal sa ich, či sa chcú pobiť o ňu a o slobodu. Oni s tým súhlasili a navzájom sa začali biť. Takto chcel svojim vojakov ukázať, že aj ich čaká krutý boj a skončí buď víťazstvom a slávou alebo potupnou smrťou v cudzine.

Rímska armáda
Povedať, že rímski velitelia boli menej inteligentní alebo jednoducho len menej skúsení by bolo určite zavádzajúce tvrdenie. Aj medzi nimi sa našli vynikajúci vojvodcovia, ktorí dokázali dosiahnuť prelomové víťazstvá. Pri nich je však dôležité zmieniť jeden rozhodujúci fakt, ktorý často zásadne menil situáciu. Kým kartáginsky vojvodca Hannibal nebol v podstate podriadený nikomu, len samotnému vedeniu svojho mesta a bol jediný hlavný veliteľ, rímske velenia spočívalo na pleciach dvoch mužov, konzulov, ktorí dostali od zastupiteľstva mesta Rím mandát a najmä samotnú armádu. Tým, že medzi konzulmi vznikalo často napätie, vojská boli rozdelené na dve časti, a tak aj značne oslabené. Dôvodom častých konfliktov bývala niekedy aj skutočnosť, že jeden konzul zastupoval patricijov a druhý plebejcov. A práve konzul zastupujúci plebejcov mal často sklony na prílišnú snahu a riskantné rozhodnutia. To sa prejavilo napríklad aj v bitke pri Ticianie, kedy Cornelius Scipio, aristokrat, bol zdržanlivejší a vyhýbal sa okamžitej bitke. Zato Sepronius Longus, tribún ľudu, chcel bitku, dosiahnuť víťazstvo a byť oslavovaný ako víťaz nad Hannibalom.

Nemenej dôležitou skutočnosťou bol aj systém velenia rímskej armády, kedy sa konzuli pravidelne menili, a tak Hannibal počas svojej výpravy na Rím bojoval dokopy proti vyše desiatke konzulov. Ako by to nestačilo, velenie hlavnej rímskej armády, pokiaľ konzuli viedli spoločné ťaženie, sa každý deň striedalo medzi nimi. To znamenalo, že ak práve velil konzul netúžiaci po bitke, rímskej vojsko bolo zdržanlivejšie a vyhýbavé, zatiaľ čo ďalší deň pri druhom konzulovi s chuťou bojovať sa to dialo práve naopak.

Asi najznámejšou spomedzi rímskych taktík v Druhej púnskej vojne je tzv. fabiánska. Nazvaná podľa Fabia Maxima, ktorý bol menovaný za dočasného rímskeho diktátora po prehrách pri Trebii a Trasimenskom jazere. Táto taktika spočívala v opačnom konaní, aké bolo dovtedy charakteristické pre Rimanov. Vyhýbali sa otvorenému stretu a namiesto toho napádali kartáginské zásobovanie, ich zadné línie, a tým sa postupne snažili oslabovať ich armádu ako celok. Toto konanie však prinášalo výsledky len postupne a obyvateľov územia Ríma už začínala znervózňovať príliš dlhá prítomnosť Hannibala v ich krajine, rabovanie ich majetkov a zabraňovanie normálnemu fungovaniu republiky. Fabia preto odvolali a namiesto neho ustanovili dvoch konzulov, Paula a Varra, ktorí s Hannibalom zvedli slávnu, pre Rím nešťastnú, bitku pri Kannách.

Rimania však podnikali aj rôzne útočné protiakcie, ktorými sa snažili oslabiť či už Hannibalov tyl (ako v prípade útoku v Hispánii) alebo ho priamo prinútiť opustiť rímske územia. Za týmito akciami stál predovšetkým Publius Cornelius Scipio, ktorý ako jediný rímsky veliteľ dokázal jednoznačne poraziť Hannibala v Druhej púnskej vojne v bitke pri Zame.

Obliehanie miest

Kartáginská armáda
V poslednej časti niekoľko slov k rozdielnej taktike pri obliehaní miest. Tento pomerne závažný faktor priniesol dosť zásadné zmeny v priebehu vojny. Hannibal na jej začiatku totiž zaútočil na mesto Saguntum, rímskeho spojenca v Hispánii. Napriek svojej presile ho však nedokázal dobiť ani po dlhšom čase Nakoniec mu  trvalo až približne osem mesiacov, kým sa mesto vzdalo. To znamenalo aj stratu okamihu prekvapenia a zdržanie celej nasledujúcej výpravy. O kartáginských neúspechoch pri dobýjaní svedčí aj samotná absencia pokusu dobyť mesto Rím. Raz síce stáli pred jeho bránami, avšak len s cieľom odvrátiť rímske obliehanie mesta Capua.

Zdroj: Iulius.wz.cz

Zdroj: Iulius.wz.cz

Rímska armáda
Na opačnej strane Rimania dosahovali pri dobývaní miest celkom znamenité úspechy. Vďačiť tomu mohli pravdepodobne dobre zvolenej taktike pri týchto akciách a najmä technickému umeniu postaviť schopné stroje na dobýjanie. O kvalite rímskej obliehacej mašinérie svedčí množstvo získaných miest, najviac však zohralo rolu dobytie Nového Kartága, „hlavného mesta“ kartáginského štátu v Hispánii. Počas vojny sa im podarilo dobyť aj Syrakúzy, kde im kládol odpor aj známy matematik Archimedes a obrancovia využívali práve ním navrhnuté stroje na obranu mesta.

Zásadný rozdiel a prelom v tejto vojne teda určite spôsobila aj rozličná úroveň a schopnosti oboch súperov pri dobývaní miest. Jednoznačnú výhodu v tomto mali Rimania, o čom napokon svedčí aj ich záverečné dobytie mesta Kartágo, vďaka ktorému nastal koniec tejto, na vtedajšie pomery, vleklej a dlhotrvajúcej vojny.

A na záver, aby to nebol len „suchý“ výpis histórie, čo si môžeme z tohto zobrať na poučenie?
Ako najdôležitejší fakt by mohla byť uvedená inovatívnosť Hannibalovej stratégie. Nenechal sa ovplyvniť dovtedy často zaužívanou stratégiou bojov na krátku vzdialenosť, kedy všetko záviselo od jednej bitky, ale rozhodol sa podniknúť absolútne nečakaný krok, vpád do nepriateľského územia z nikým nečakaného smeru.

Možno práve aj tento nekonvenčný strategický ťah bol inšpiráciou pre vznik britskej jednotky Chinditov, pôsobiacej v Barme počas druhej svetovej, ktorej sa bude venovať autorov nasledujúci príspevok.

 

Zdroje

KOVAŘÍK, J. 2014. Římské války. Třebíč: Akcent.

Polybios. 2009. Dejiny II, kniha III. Praha: Arista Maitrea Temi CZ.

Púnske Kartágo. (Online). Dostupné na: http://iulius.wz.cz/kartago.htm (cit. 2.5.2015).

RICHTER, K. 2012. Hannibal před branami: Kartágo proti Římu 218-202 př.n.l. Praha: Epocha.

Burian, J. 1967. Hannibal. Praha: Svoboda.

Dominik Plávka
CONTRIBUTOR
PROFILE

Ďalší články

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked with *

Cancel reply

Nejnovější komentáře